Minority v subsytéme kultúry

ôznorodých spoločenstiev namiesto toho, aby modely kontaktujúcich sa, resp. komunikujúcich (sub)kultúr obohatila o novékomponenty, spoločnosť destabilizuje. Je teda jasné, že úsilie zlúčiť ekonomicky, kultúrne a sociálne heterogénne spoločenstvánie je cestou na odstránenie rozdielov. Naopak, takéto úsilie často evokuje u príslušníkov „malých“ národov pocit neslobodya bezmocnosti voči „veľkým“ a „silným“ národom, ktorých ich „veľkosť“ zvýhodňuje. Napätie vyvoláva aj hromadný odchodčlenov sociálne slabých skupín a marginalizovaných subkultúr (nevidiac iné riešenie na zmenu svojho statusu quo) do zahraničias cieľom nájsť lepšie kultúrno-spoločenské uplatnenie a získať tam sociálne istoty. Zo strany ekonomicky vyspelých a bohatýchštátov to vyvoláva averziu voči imigrantom ako nositeľom „cudzej“ kultúry, čím u týchto pocit sociálnej neslobody, kultúrnejodlišnosti, bezmocnosti a odkázanosti ešte narastá. Stávajú sa tŕňom v oku už nielen doma, ale aj v zahraničí. Lokálny, regionálnya národný kultúrno-spoločenský problém tým dostáva nadnárodné rozmery, čo vyžaduje akútne systémové riešenia.Ohrozujú kultúrnu a národnú suverenitu majoritného obyvateľstva etnické minority? Narúšajú alebo skôr stmeľujú integritunárodného kultúrneho okruhu „domáce“ národnostné menšiny? Sú pre dominantnú kultúru jej vlastné, názorovo však s ňounekorešpondujúce subkultúry likvidačné? Sú diametrálne odlišné kultúrno-spoločenské hodnoty vyznávajúce kultúrne modelyimigrantov pre majoritu nebezpečné? Takéto a podobné otázky si kladieme čoraz častejšie. Nepochybne, multikulturalizmusa interkulturalizmus prinášajú množstvo problémov a výziev. Mnohé z nespočetných vojen, ktoré ľudstvo počas svojej doterajšejexistencie viedlo, zapríčinil práve stret odlišných kultúr. V pozadí mnohých svetových konfliktov je aj odmietanie práva byť„iným“. Koexistencia viacerých národov, prítomnosť viacerých kultúr a subkultúr v tom istom priestore popri mnohých úskaliach,vyplývajúcich z inakosti má však aj svoje výhody. Spomeniem možnosť spoznávať iné národy a ich (sub)kultúry na svojomvlastnom území či možnosť konfrontovať vlastnú kultúru s inou a v jej odraze lepšie spoznať a pochopiť tú svoju. Cez prizmuodlišnej kultúry zreteľnejšie vidíme sami seba, sme schopní sebareflexie a sebahodnotenia. Z problémov, ktoré oficiálna kultúrahosťujúceho kultúrneho areálu pre príslušníkov inokultúrnych okruhov prináša, je potrebné uviesť predovšetkým strach zo stratynárodnej a kultúrnej identity pri pokusoch o násilnú asimiláciu minorít s majoritou, pocit straty osobnej a sociálnej slobodyz dôvodu vlastnej odlišnosti, ale, na strane druhej, aj pocit bezmocnosti vyvolaný aroganciou neprispôsobivej menšiny, ktorá sanavyše v adoptívnom kultúrnom priestore rozrastá. Je len otázkou času, kedy sa inakosťou obyvateľstva spôsobené tenzie v intolerantnomkultúrnom a sociálnom prostredí premietnu do každodennosti pospolitosti. V napätom prostredí vládne nedôvera,predsudky, typická je absencia interkultúrnej a spoločenskej komunikácie, ale aj redukcia kultúrno-spoločenských kontaktovna minimum a často aj neúcta voči kultúrno-umeleckým výtvorom a spoločenským hodnotám toho iného. Neriešenie problémovkoexistencie rozličných etník sa spoločnosti vypomstí. Určiť pravidlá koexistencie rozličných etník, nájsť systémové riešeniekultúrnych a sociálnych konfliktov, potreba eliminácie spoločenského napätia a redukcie rôznych podôb a foriem extrémizmusú dôležité najmä preto, lebo tu neraz ide o (možno z aspektu majority banálne) problémy minority, ktorých neriešenie predotknuté minority môžu mať ďalekosiahle následky.Spoločenské napätie v heterogénnom kultúrno-spoločenskom prostredí môže evokovať aj neochota príslušníkov minorít/imigrantov prispôsobiť svoj životný štýl, kultúrno-historické zvyky a tradície sociokultúrnym regulatívom majority. U väčšinovéhoobyvateľstva to vyvoláva nespokojnosť s vlastnou kultúrou (predovšetkým jej nečinnosťou zmeniť status quo) a kultúrnospoločenskýmprostredím, čo je potvrdením toho, že aj tá najstabilnejšia a najsebavedomejšia spoločnosť sa dlhodobouprítomnosťou odlišnej sociálnej, etnickej, náboženskej a inej skupiny na svojom území cíti byť ohrozovaná; ťažko sa s ňou vyrovnávaa má obavy z narušenia rovnováhy svojich vnútorných väzieb a, konečne, no v neposlednom rade, má strach zo stratyvlastnej identity. Namiesto toho, aby sa vzájomné vzťahy a kontakty zlepšovali, zhoršuje sa spoločenská klíma a spoločenskénapätie narastá. Tam, kde napätie spôsobené neochotou rešpektovať „pravidlá hry domáceho tímu“ prerastie hranice tolerantnosti,sa majorita skôr či neskôr prestane prizerať arogancii a rozpínavosti minorít/imigrantov. Navyše, migrácia niektorýchsociálnych a etnických skupín často nadobúda kontúry ekonomického turizmu a je stimulovaná vidinou výhodnejšieho zamestnaniaa ziskom vyššieho spoločenského statusu a životného štandardu, čo môže domáce obyvateľstvo iritovať.Už Heidegger poukázal na to, že myslenie určuje diktát pravdy bytia. Ak sa nám neustále prízvukuje, že nečinnosť kompetentnýchorgánov voči neprispôsobivým indivíduám a spoločenským skupinám pochádzajúcim z iných etník a kultúr je prejavomtolerancie voči ich inakosti a uznávania ich „špecifických“ hodnôt a súvisí so snahou ich nenásilnej integrácie do majority, je to456