Minority v subsytéme kultúry

I keď sa jednotlivé kultúry od počiatku dejín kontaktovali a intenzívne komunikovali, až multikultúrna spoločnosť (aj akoprodukt masovej kultúry) prináša akútnu potrebu tolerancie inakosti. Prirodzená a vynútená migrácia obyvateľstva, obchodovaniea anektovanie cudzích území boli najčastejšou príčinou stretu rozličných kultúr a etník. Víťazi vojen si spravidla porazenénárody zotročili, ich kultúru zničili a ich kultúrno-spoločenské a umelecké hodnoty znevažovali. Napriek tomu, že takéto praktikyotvorene odsudzujeme, aj dnes bývame svedkami falošnej pomoci. Za našu ochotu pomôcť sociálne slabším od nich očakávamevďačnosť, oddanosť, obdiv i lojálnosť. Sú to absurdné predstavy a neoprávnené požiadavky, ktoré s ideami humanity a poslanímhumanitárnych organizácií nekorešpondujú, ba nemajú nič spoločné ani s charitou.Elementárnou požiadavkou fungovania kultúrne a etnicky zmiešaných spoločenstiev je kultúrny pluralizmus. V tomto kontextesa akcent kladie na „harmonizáciu“ nesúrodých kultúrno-spoločenských komponentov odlišných (sub)kultúr s dominantnoukultúrou. Svojej pôvodnej kultúry sa však nemusíme vzdať. Praktizovanie kultúrnych zvykov a tradícií v súkromí domovakrehkú rovnováhu koexistujúcich spoločenstiev zvyčajne nenabúra. Ďalšou požiadavkou fungovania multikultúrnej/multietnickejkomunity je vytvorenie takého kultúrno-spoločenského prostredia, v ktorom sa každý bude cítiť bezpečne, komfortnea slobodne. Kľúčom k takejto spoločnosti je rešpektovanie práv každého jednotlivca, bez ohľadu na jeho pôvod, vek, náboženskú,etnickú, politickú a inú príslušnosť, pokiaľ tieto nenarúšajú všeobecné uznávané normy a hodnoty spoločnosti.Vo vzťahu k inakosti môžeme hovoriť o demonštratívnej (priznanej) a latentnej (utajovanej) intolerancii. Pri názornejintolerancii ľudia patriaci do tejto skupiny sa netaja averziou voči nositeľom inakosti, čo aj otvorene demonštrujú, napríkladnosením symbolov, heslami, manifestmi a pod. Prejavom demonštratívnej intolerancie sú verbálne alebo fyzické ataky, verejnádehonestácia, prenasledovanie, ba až fyzická likvidácia „iných“, no neraz i zosmiešňovanie a diskreditácia sympatizantova zástancov odlišných minorít. Latentná intolerancia sa navonok nedeklaruje, je však rovnako nebezpečná.Dnes je už kreovanie multikultúrnej spoločnosti s trvalo udržateľnou rovnováhou medzi príslušníkmi odlišných (sub)kultúrbez prípravy obyvateľstva na stret s inakosťou takmer nemožné. Zrejme skutočnosť, že v multikultúrnom a multietnickomUhorsku Slováci koexistovali niekoľko storočí bez väčších problémov s príslušníkmi iných národov sa podpisuje pod skutočnosť,že sa donedávna nepociťovala akútna spoločenská potreba systémovo pristupovať k občianskemu vzdelávaniu. Z tohto aspektuje pre nás občianske vzdelávanie zamerané na multikultúrnu výchovu a výchovu k tolerancii výzvou a zároveň i dôvodomna zamyslenie. Často si kladieme otázky: Nepodceňujeme dopady procesov akulturácie na ľudskú psychiku? Sú obavy zozvyšujúceho sa spoločenského napätia a narastania kultúrnych a sociálnych konfliktov pri strete odlišných kultúr opodstatnené?Prečo máme strach z prítomnosti príslušníkov inej kultúry v našom kultúrnom areáli, keď tvrdíme, že stret a kultúrny dialóg obekomunikujúce strany obohacuje? Prečo máme predsudky voči príslušníkom odlišných (sub)kultúr a prečo a priori nedôverujemesociálne slabším migrujúcim skupinám? Obávam sa, že tieto otázky zostanú ešte dlho nezodpovedané.Škodlivé a neželané patologické kultúrno-spoločenské fenomény je potrebné vykoreniť. Primárnou prevenciou a efektívnymnástrojom eliminácie intolerancie inakosti je edukácia širokých más v intenciách občianskeho vzdelávania, ktoré by saz tohto dôvodu malo zamerať na formovanie mravne a kultúrne vyspelých občanov, schopných tolerovať inakosť bez stratysvojej národnej a kultúrnej identity. K tomu je však potrebné, aby sa v spoločnosti nerozsievali semienka neznášanlivosti voči„iným“ spoluobčanom. Neuvážené a nezriedka i dehonestujúce a ironické poznámky na adresu príslušníkov niektorých minorít,členov marginalizovaných subkultúr a imigrantov narúšajú harmóniu multikultúrnych a multietnických komunít, deformujúspoločenské prostredie a často sa podpisujú pod animozity a intolerantné názory ľudí, ktorí takejto nerozvážnej propagandeuverili. V tomto kontexte by sme sa mali zamerať najmä na sociálnu inklúziu osôb žijúcich v sociálnom vylúčení, chudobe, biede,diskriminácii a nevzdelanosti a dosiahnuť, aby ich ambíciou sa stala potreba zlepšiť svoj sociálny status aj zmenou doterajšiehoživotného štýlu; korekciou vlastných hendikepov (napríklad analfabetizmu) a morálno-etických nedostatkov, ako aj prehodnotenímpostojov k svojmu okoliu. Vyžaduje si to ich aktívnu účasť na veciach verejných a kultúrno-spoločenských. Vo svojej podstatetu ide o prerod pasívneho a letargického človeka na aktívneho, sebavedomého, kultúrne a spoločensky vyspelého občana.459