Minority v subsytéme kultúry

iografickú prezentáciu svätca. Práve z pokusov chápať cyklus týmto spôsobom vzišlo i pomýlené obvinenie, že cyklus nie jechronologický, hoci by taký mal byť. 833 Keďže ale nemá čisto biografický charakter, nemá ani ambíciu byť chronologickým. Právepreto nie je vlastne správne ani čítanie jednotlivých scén v danom smere ako ich chronologického sledu. 834 Výber a usporiadaniescén sa riadilo podľa iných kritérií. Ich obmedzený počet určil charakter cyklu. Použité scény boli vybrané tak, aby nezobrazovalijeden moment, ale aby symbolicky odkazovali na celé témy zo života svätca, teda aby v obrazoch divák nachádzal dobre známepríbehy. Zároveň biografická rovina cyklu predstavuje len prvú obsahovú vrstvu diela. Nečasovosť, v súvislosti s radením scéncyklu, a zdanlivo neopodstatnený výber scény Videnia sv. Antona Pustovníka však opodstatňuje omnoho dôležitejšia obsahovávrstva, ktorú možno nazvať aktualizačnou. Ivan Gerát vo svojom texte Naratívne nástenné cykly vo vidieckom prostredí uviedol, žescény cyklu majú byť pre rehoľníkov každodenným vizuálnym poučením o tom, ako sa s nástrahami diabla vysporiadal ich patróna majú byť k osobnému duchovnému zápasu s nástrahami, ktoré človeku pripravuje diabol každým dňom. 835Oproti prvej scéne majú ostatné tri scény celkom inú povahu. Prvá scéna pojednáva o významnom biografickom medzníku,o stretnutí svätca so sv. Pavlom. 836 Ostatné scény sa priamo či nepriamo viažu na zápas svätca so zlými silami. Tri scény symbolickyprezentujú tri spôsoby útoku zla, s ktorými sa sv. Anton Pustovník stretol a s ktorými sa môže stretnúť aj rehoľník–antonita.V poradí druhá scéna cyklu, znázorňujúca fyzický útok démonov na sv. Antona ako aj tretia scéna, ilustrujúca útok diabla prostredníctvomvyvolávania sexuálnych túžob v záujme odpútania svätca od zamýšľanej bohumilej cesty, zastupujú skôr vnútornýduchovný zápas, nie skutočnú fyzickú trýzeň a čisto fyzické sexuálne vzrušenie. 837 Posledná scéna zase symbolicky zastupujepre rehoľníkov dobre známu kapitolu svätcovho života, v ktorej sv. Anton pomáhal obraňovať vieru pred útokmi poblúdenýchheretikov. 838V zhode s tým, čo o časovosti hagiografických cyklov píše Ivan Gerát v úvode svojej štúdie Koncepcie obrazovej hagiografie.Kľúčové scény hagiografických obrazových cyklov: otázka stereotypov 839 možno povedať, že druhá obsahová vrstva aktualizujeprimárny biografický obsah obrazového cyklu, a tak ho aplikuje do historických súvislostí v ktorých žije adresát – rehoľník rádu.Tieto dve obsahové roviny sa navzájom nevylučujú, naopak, rešpektujú sa. Je ich možné vnímať samostatne, no nemožno ichdeliť, pretože sú previazané funkciou obrazového cyklu – poučiť rehoľníka príkladom svätca ako duchovnej autority rehoľnéhospoločenstva, legitimizujúceho aktuálne poslanie rehole.Popri možnosti každodenného útoku zlých síl na dušu rehoľníka (druhá scéna) a pokušenia, ktoré obzvlášť napádazdržanlivého muža (tretia scéna), je to možno aj každodenná obrana viery a cirkvi proti nevercom, inovercom a bludárom (scénaštvrtá). Démonická bytosť v štvrtej scéne by potom bola významovo dvojvrstvovou personifikáciou reprezentanta ohrozeniakresťanského sveta – historickou a aktuálnou.Anton, Tatári a TurciK takejto interpretácii aktualizačnej obsahovej vrstvy štvrtej scény sa žiada hlbšie objasnenie s ohľadom na historický kontext,konkrétnejšie s ohľadom na príchod a pôsobenie rehole na Spiši. Ako už bolo spomenuté, A. Reťkovská si všimla u nás833 KŐSZEGHY, Die Denkmäler der Antoniter in Drautz, s. 21.834 Moje označenie scén ako prvej, druhej, tretej a štvrtej slúži iba k sprehľadneniu príspevku. Nesnažím sa tým vyjadriť ich chronologický sled.835 GERÁT, Naratívne nástenné cykly, s. 159.836 Prvá scéna by v súvislosti s významnou biografickou informáciou o stretnutí sv. Antona so sv. Pavlom, ktorého súčasťou bolo podľa legendy i pochovávaniesv. Pavla sv. Antonom, mohla obsahovať symbolický odkaz na skutky milosrdenstva, napojený na charitatívne poslanie rehole. Keďže rozsahové obmedzenieneumožnilo samostatnú scénu aktu pochovávania, je možné, že tento tematicky prepojený obsah mohol adresát nachádzať práve v scéne ich stretnutia.K stretnutiu svätcov pozri SV. HIERONÝM. Legendy o poustevnících. Knihovna raně křesťanské tradice I. Přeložil, úvodní studií a poznámkami opatřil Jiří Šubrt.Praha: OIKOYMENH, 2002, s. 42 – 63.837 GERÁT, Naratívne nástenné cykly, s. 159.838 Ak scény cyklu chápeme ako symbolických zástupcov celých tém zo života svätca, potom je možné týmto spôsobom zdôvodniť i to, že sv. Anton nebolvo štvrtej scéne zobrazený v priamom zápase s ariánskou zlobou tak, ako sv. Augustín v scéne Sv. Augustín vyvracia manichejskú herézu, ktorú spomínamv príspevku.839 GERÁT, I. Konvencie obrazovej hagiografie. Kľúčové scény hagiografických obrazových cylov: otázka stereotypov. In: BAKOŠ, J. (ed.). Problémy dejín výtvarnéhoumenia Slovenska. Bratislava: Veda, 2002, s. 79 – 81.386