Minority v subsytéme kultúry

Popkultúra je súčasťou každodenného žitého sveta, výsledok aktivít tvorcov, objekt recepcie či konzumu, ale aj trhovooceňovaný systém. Teoretici upozorňujú, že jedným z dôvodov rozšírenia a zviditeľnenia popkultúry je nielen (post)industrializáciači PO„postmoderná situácia“, ale relativizácia kritéria funkčnosti a zmena vnímania hodnôt (nielen estetickej) a zrovnoprávnenievkusových odlišností. Vo svetle aktuálnych výskumov a v nadväznosti na teoretickú reflexiu už popkultúra nie je homogénnymjednotvárnym poľom produkcie pre „pospolitý ľud“, ale nesmierne dynamickou a vnútorne diferencovanou súčasťoukultúry.1 Špecifiká súčasnej popkultúry s dôrazom na interpretované žánreDruhá polovica dvadsiateho storočia priniesla neprehliadnuteľnú vnútornú rekompozíciu fenoménov v rámci popkultúrya (najmä v poslednom desaťročí) aj inovácie teoretickej reflexie. Ak v sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia bolo (v niektorýchoblastiach reflexie) akademicky korektné prezentovať popkultúru ako oblasť prežívaní, jednaní a obsahov, ktoré sú svojoupodstatou najmä triviálne, nenáročné a ohrozujúce vkus majoritnej skupiny, v súčasnosti sú podobné vymedzenia čorazzriedkavejšie. Teoretici upriamili pozornosť najmä na kvalitatívne faktory pôsobenia popkultúrnych fenoménov, pričom mnohépodnety ponúkol vo svojej (dnes už akademicky „klasickej“) práci John Fiske (Understanding Popular Culture, 1989).Popkultúru – sféru, ktorej základom je „populárnosť“, prezentoval ako oblasť, ktorá žije (ako ostatne celá kultúra) vďakaaktivite subjektov. Spojenie reflexie popkultúry s recepciou ako aktivitou intelektuálnou a zmyslovou zároveň, prinieslo novývietor do výskumu populárnych fenoménov. John Storey konštatuje, že „páčivé pre mnohých“ predstavuje jeden zo základnýchvýznamov slova „popular“ 767 . Diane Craneová zdôrazňuje, že kultúrna produkcia určená na verejnú recepciu zvyčajne zohľadňujevkus, záujmy a postoje recipientov: „páčivosť“ smerom k prijímateľovi preto nepovažuje za výlučný vynález postmoderny. Popkultúraje špecifickou kultúrnou sférou, ktorá na základe svojej vnútornej flexibility a dynamiky umožňuje sebavyjadrenie a sebaprezentáciuskupinám či komunitám, ktoré existujú na rôznych pozíciách vo vnútri oficiálnej kultúry, ale svojím obrazom svetas ňou nie sú v absolútnom rozpore. „Páčivosť“ a kontextová väzba na procesy individuálnej aj skupinovej identifikácie predstavujúv súčasnom diskurze o popkultúre často sa opakujúce charakteristiky, topiká aj oporné prvky reflexie. 768Model vkusových etáp, cez ktoré počas svojho života človek prechádzal, nahradil v ére postmodernej demokratickejší modelpluralitných a alternatívnych vkusových svetov, ktoré je možné paralelne obývať a krátkodobo si podmaňovať. Ako upozornilDaniel Bell (Kulturní rozpory kapitalismu, 1999), popularizácia populárnych kultúrnych foriem hľadala – a našla – stratégiev „logike neskorého kapitalizmu“. V kultúrnej situácii po postmodernizme je oblasť populárneho sférou štýlovo pluralizovanéhopluralizmu. Ak moderné umenie svoju legitimitu upevňovalo jedinečnosťou, neopakovateľnosťou a viditeľným odstupom odvšednosti každodenného, postmoderna stavila na každodennosť.Každodenná a väčšinová – ohraničil populárnu kultúru Ray Browne. Populárne vyrástlo z ducha modernizmu a z masovejkultúry, ale na rozdiel od ordoa status quo reprezentujúceho systému vysokého umenia zviditeľňuje a manifestuje nestabilitu,nejednoznačnosť ako aj rozporuplnosť „logiky neskorého kapitalizmu“. Populárne sa odohráva niekde medzi produkciou a konzumom769 . Prisvojovanie popkultúrnych artefaktov nie je čistým recepčným aktom, má mnohé spoločné znaky s konzumom.Popkultúra si upevňuje populárnosť ako svoj základný kvalitatívny parameter v konzume: je to prijímateľ/ konzument, kto popularizujeobjekt alebo praktiku – konštatuje John Fiske.767 STOREY, J. Cultural Theory and Popular Culture. New York: Pearson 2012, ISBN 978-14-0587-409-0, s. 6768 Populárne sa líši od vysokého a vedomie ne-totožnosti týchto systémov predstavovalo dôležitý nástroj manifestovania sociálnej dištinkcie ako kultúrnej.Schopnosť rozlišovať medzi kultúrnymi prvkami a preferovať pravé umenie predstavovala kultúrny kapitál jednotlivca a svoju funkciu presvedčivo plnila eštev polovici 20. storočia (P. Bourdieu, R. Peterson). V priebehu druhej polovice 20. storočia došlo k rozsiahlym zmenám: pluralizácia ako preferovaná stratégiavnímania sveta iniciovala zrovnoprávnenie vkusových odlišností, narušila striktnú hierarchizáciu vkusových polí a prispela k demokratizácii vkusu – na čoupozornili na základe rozsiahlych výskumov R. Peterson a P. Kern. SLUŠNÁ, Z. 2012. Pop-kultúra, popkozmopolitizmus a hyperkonzum : dielo v kontextekultúry participácie. In: (Ko)media [CD-ROM]. Praha: Vysoká škola finančí a správní, 2013, s. 1 – 6 . ISBN 978-80-7048-067-8.769 STOREY, J. 2012. Cultural Theory and Popular Culture. New York: Pearson, ISBN 978-14-0587-409-0, s 13370