Minority v subsytéme kultúry

stavia jej však bariéru v podobe igelitu, ktorý jej zaväzuje na oči. Začínajú spolu aj s ostatnými hercami hrať hru na slepú babu,postupne sa ráz hry však mení a herečka sa stáva prenasledovanou/týranou. Gestá hercov pri jej sácaní sú čoraz expresívnejšie.Celá táto hra končí jej uštvaním, keď padá na zem. V tom stráca Staviteľ pozornosť, obracia sa, ona získava na chvíľku vytúženúslobodu, dáva si z očí dole igelit a začína tancovať. Jednotlivé obrazy boli vytvorené na základe túžob a prianí samotných hercov.Staviteľ začne byť znova ostražitý, zastavuje ju a ona sa zaradí medzi ostatných hercov. Tieto obrazy môžeme interpretovať aj akohru spoločnosti s týmito, ale i inými ľuďmi, ktorá ich chce neustále mať pod kontrolou a nedáva im svoju vlastnú slobodu, bojí saich samostatnosti.Postupne sa zapájajú aj ostatní herci a ukazujú svoje chránené územie. Nasleduje obraz, kde bariéry prekračuje ďalší z hercov(Ivan Blaško), jeho chráneným územím je hudba a hra na gitare. Dynamizuje tancom aj ostatných protagonistov. To sa, samozrejme,nepáči Staviteľovi a navracia ho naspäť do davu, začína využívať ráznejšie gestá. Nasleduje chránené územie ďalšieho herca(Mojmír Podlipný). Je futbalovým rozhodcom, čo je symbolicky zobrazené vytiahnutím červených kariet a píšťalkou. Začínapískať pomyselný zápas. Pridávajú sa k nemu ostatní herci a herečky a začínajú tancovať. Podľa Staviteľa, ako zastupujúcehoznaku spoločnosti, je to neprípustné a opäť ich zastavuje. Medzi dvoma hercami (Marek Mojžiš, Lýdia Rybárová) vzniklo očareniea láska, s čím súvisí nasledujúci obraz. Rečou tela a pohľadmi vyjadrujú svoje okúzlenie. Marek sa jej dvorí, ukazuje jej svaly,vyjadruje svoje okúzlenie jej osobou. Ona si rozpúšťa vlasy a hádže nimi, flirtujú spolu. Lýdia dokonca vstáva z invalidného vozíkavďaka vzniknutej láske a v objatí spolu tancujú. To je však pre väčšinovú spoločnosť neprijateľné a opäť týchto ľudí zastavujea rozdeľuje. Stavia okolo nich pomyselnú bariéru z igelitu. Usádza Lýdiu naspäť do invalidného vozíka, každý z nich sa ocitá nainej strane bariéry. Medzi hercami a Staviteľom vzniká čoraz väčšie napätie, čo je vyjadrené ako hudbou, tak i gestikou a celkovourečou tela. Herečka Ľubica Tureková vyjadruje svoju slobodu a činnosť, pri ktorej sa cíti byť chránená tancom a tanečnou etudouokolo poskladanej pomyselnej bariéry. Staviteľ posledného z hercov (Ján Kinčeš) prudkým gestom sprevádzaným pádompresúva do zabariérovaného územia. Spočiatku herec nevie, čo v danom území robí, čo vyjadruje obzeraním a nadvihovanímigelitu. Staviteľ mu podáva lebku. Herec najprv na ňu vážne pozerá, no následne sa s ňou začína hrať a tancovať, čím rozveseľujeaj ostatných hercov za sprievodu veselej hudby. Rozčúlenie Staviteľa však vzrastá, ukazuje hercovi, aby mu naspäť podal lebku.On ho však chytá za ruku a vťahuje ho do pomyselnej bariéry. Nastáva vzbura a herci držia svojho trýzniteľa v bariére a zdvíhajúigelit, čím mu ukazujú, aké to je byť obklopený bariérami. Herci sa môžu radovať zo svojej slobody, objaveného a vydobytéhosveta bez bariér, ich radosť však trvá len krátko. Opäť sú zatlačení spoločnosťou – za bariéru, ktorú znova pred nich zdvíhajú dvajaľudia vystupujúci z publika.Tvorcovia inscenácie vyjadrujú nielen postoj majoritnej populácie k ľuďom marginalizovaným, ale predostierajú i témyo hľadaní vnútornej slobody človeka, o situáciách a miestach, kde sa cíti byť chránený a voľný. Metaforickými obrazmi ukazujúi bariéry, názory a predsudky, nachádzajúce sa v každom človeku. Vyjadrujú hlboké ľudské posolstvá a postoj súčasnejspoločnosti k ľuďom s postihnutím bez prizmy citového vydierania. Pre pohybový druh divadelnosti je inscenácia medzinárodnezrozumiteľná (choreografia Jaroslav Viňarský, Peter Vrťo). Inscenácia je založená na prianiach hercov z Divadla z Pasáže, tie sidivák môže prečítať na plagáte k predstaveniu. Toto dielo vystihuje podstatu komunitného divadla pre spoločnosť - ukazuje jednotuľudí v komunite i navzdory prekážkam a bariéram stavaným väčšinovou spoločnosťou cez prizmu mozaiky ich prianí, jehotendenciu nastaviť nenútene krivé zrkadlo spoločnosti na základe kontrastu týchto dvoch diferentných svetov. Autori zobrazilipomocou divadelnej skratky, symbolu, metafory tenziu medzi týmito svetmi a postoj majority k ľuďom so znevýhodnením.Prečo je minoritné divadlo pre slovenskú spoločnosť dôležité?Francúzsky vizionár, proklamátor idey krutého divadla Antonin Artaud povedal: „Ak je v našich časoch čosi diabolskéa skutočne prekliate, je to práve náš sklon artistne sa držať foriem namiesto toho, aby sme si počínali ako mučeníci, ktorýchupaľujú na hranici a ktorí k nám vysielajú signály.“ 716716 ARTAUD, A. Divadlo a jeho dvojník. Bratislava: Tália-press, 1993, s. 14.338