Minority v subsytéme kultúry

Podobne ako autenticita homosexuality sa relativizuje relevancia LGBTQ mediálnych reprezentácií a politiky (napr. v modelovýcha frekventovaných výrokoch typu „poznám niekoľkých gayov a tí sa za mediálne prezentovaných gayov [zvlášť feminínnych]/aktivistovhanbia“ či „mám gay kamarátov a nikto z nich by na pride pochod v živote nešiel“). Politické akcie snažiacesa o zviditeľnenie LGBTI subjektivít a skvalitnenie života LGBTI subjektov bývajú diskurzívne delegitimizované s odkazom nanereprezentatívny (nevolený) charakter politickej reprezentácie, napr. vo výroku „LGBTI aktivisti/ky nezastupujú [celú] LGBTImenšinu.“ 919 Gender/queer studies niekedy môžu mať problém brániť sa voči týmto argumentom, keďže zo svojej deesencializujúcejperspektívy s tézou nereprezentativity politík identity vlastne musia súhlasiť. Akokoľvek sa tu argumentácie anti-LGBTI sféra gender/queer štúdií môžu javiť ako porovnateľné, zásadné je predsa len to, že sa odlišujú ich motivácie.Ďalším faktorom je hypersexualizácia (dnes predovšetkým mužskej) homosexuality, keď sa gayovia reprezentujú výhradnes odkazom na „preexponovanosť“ svojej sexuálnej realizácie. Osobitnou súčasťou tohto subdiskurzu je cielene selektívna reprezentáciapochodov hrdosti ako presexualizovaných (napriek tomu, že u nás majú podobu občianskych pochodov, poukazujesa na momenty údajne súvisiace so sexualitou, resp. na explicitnejšie pochody v iných krajinách). Za ďalší z paradoxov možnovlastne považovať samotnú kritiku sexuality za sexuálnosť: gay identita, vymedzovaná i majoritou na báze určitej sexuality, akobyodrazu nemala mať sexuálny rozmer (vo význame konkrétnej realizácie sexuálnych aktov).Najnovším prostriedkom narúšania nielen gay, ale LGBTI identít vôbec, je ich konšpiračné diskurzívne rámcovanie. Objavujúsa výrazy ako „homosexualizmus“ či „gender ideológia“, pomenúvajúce (a teda konštruujúce) LGBTI politiku aj ďalšie, súvisiaceotázky (napr. antidiskriminačné opatrenia v oblasti nerovného postavenia žien, gender mainstreaming) ako ideologické. 920Tieto „ideológie“ sú ako nemateriálne pojmy v bežnom vnímaní ťažšie predstaviteľné, preto zvyknú byť personalizované, napr.prostredníctvom konceptu „homoloby“ („homosexuálna loby“) ako pomyselnej organizovanej skupiny ľudí, ktorá systematickypracuje na subvertovaní „tradičného“ genderového a sexuálneho poriadku, ktorá sa údajne snaží vytlačiť „tradičné hodnoty“v prospech „liberálnych hodnôt“. 921Význam pojmu gender a vedeckej disciplíny gender studies sa s odkazom na domnelé autority (vzhľadom na to, že ich aktivitypovažujem za neinformované a dezinterpretujúce populárne písanie, nebudem na ne menovite odkazovať) má prerámcovaťna ideológiu so všetkými negatívnymi konotáciami, ktoré pojem, osobitne v postsocialistickom prostredí, má. Pravdaže, genderstudies nadväzujú na feministické reinterpretácie vedy a akademickej sféry (aj s konkrétnymi sociálnymi dôsledkami, ako je napr.zvyšovanie podielu žien vo vede) a, nepochybne, queer theory/studies sú ich „queeringom“, 922 dekonštruovaním kultúrnych„samozrejmostí“ pohlavia, genderu a túžby. Tieto odbory/smery naozaj zvykli a zvyknú byť personálne reprezentované„príslušníkmi/čkami“ určitých identít: keď povieme, že queer studies začali „robiť“ queer ľudia, v analyzovanom diskurze to môžepokojne „dokazovať“„homolobizáciu“ akademického výskumu, čo môže v konzervatívnych kruhoch vyvolávať obavy o „slobodu“vedy. Možnosť takejto argumentácie sa, myslím, oslabuje napr. už pri vyzdvihnutí roly žien v konštitúcii gender studies: naozajsi dnes niekto dovolí otvorene považovať prítomnosť žien na univerzitách a to, že v akademickej sfére (často) reprezentujú „svoj“(možno iný, možno aj ne-androcentrický, ne-patriarchálny a pod.) pohľad, za nemiestne?919 Ak sú uvedené modelové tvrdenia artikulované gaymi (a často naozaj sú), ide vlastne o interné relativizácie gay identity. Pochybnosti bývajú pritom gaymivznášané skôr k politickému než kultúrnemu (tu v užšom zmysle kultúry) rozmeru reprezentácie. K relevancii politického pôsobenia pripomeňme s kanadskýmiautormi Josephom Heathom a Andrewom Potterom (HEATH, Joseph – POTTER, Andrew. Kup si svou revoltu! O mýtu kontrakultury aneb Proč revoltaproti konzumnímu kapitalismu není pro systém hrozbou, ale naopak hnací silou. Praha: Rybka Publishers, 2012.), že pre sociálnu zmenu je dôležitá právepolitická akcia, aj keď nie je natoľko zábavná ako aktivita kultúrna. Prosto formulované, prezentácia politických stanovísk na demonštrácii má podľa všetkéhoväčší potenciál prispieť k zmene než zábava na party.920 Z perspektívy discourse studies možno za ideológiu považovať v podstate akýkoľvek ucelený smer uvažovania.921Presadzovanie vlastnej perspektívy, záujmov je neodmysliteľnou súčasťou definície (akéhokoľvek!) diskurzu, ktorý spolu s Johnom Fiskom chápem ako „jazykalebo sústavu reprezentácií, ktoré sa sociálne vyvinuli s cieľom vytvoriť a uviesť do obehu koherentnú sadu významov o určitej významnej tematickej oblasti,[ktoré] slúžia záujmom tej sociálnej skupiny, v ktorej má diskurz pôvod, a ktorá ideologicky pracuje na naturalizácii týchto významov do common sense.“(FISKE, John. Television Culture. London: Methuen, 1987, s. 14.)922 HALPERIN, David M. The Normalization of Queer Theory. In: Queer Theory and Communication: From Disciplining Queers to Queering the Discipline(s). NewYork: Harrington Park Press, 2003, p. 339 – 343.419