Minority v subsytéme kultúry

množstvo subkultúr, najmä hudobných, ktoré sa snažia diferencovať najmä na základe vonkajšieho vzhľadu. Podrobne savonkajším vzhľadom depešáckej subkultúry zaoberá napríklad Alexandra Dvorská. 581(2) Ďalším rysom subkultúr je vytváranie vlastných etických noriem (obsah) vo vnútri skupiny a postojov k majoritnejskupine. Tento obsahový rys nie je tak viditeľný ako forma, preto majoritná komunita posudzuje subkultúry zväčša len na základetoho, „ako vyzerajú“ jej príslušníci. To prirodzene vedie k nepresným záverom, čo často vyvoláva záporné reakcie. Základnýmpsychickým pravidlom vonkajších aj vnútorných znakov býva potvrdenie príslušnosti ku konkrétnej skupine a potvrdeniespolupatričnosti, respektíve spolunáležitosti. Tento pocit sa pri hudobných subkultúrach môže dostavovať napríklad na koncertochich kultových skupín. Najmä pri použití halucinogénnych prostriedkov to môže viesť až k extáze a pocitom, aké prežívajúľudia pri kontakte s posvätným (sacrum). Nezriedka práve v hudobných subkultúrach, najmä v adolescentnom a postadolescentnomveku ich príslušníkov, možno pozorovať až kmeňové myslenie, totemické znaky a endogamné sexuálne, respektívepromiskuitné vzťahy, ktoré obyčajne nekončia trvalými zväzkami, pretože na manželskom trhu platia úplne iné zákonitosti.Spomínané typy subkultúr ako aj ich charakteristické rysy sú do istej, ak nie v zásadnej miere, modelované evolučnýmideterminantmi. Predkladaný príspevok preto vychádza z predpokladu, že hlavnou hybnou silou pri utváraní subkultúr je etnocentrizmus,ktorý v ľudskom vedomí figuruje ako antropologická konštanta. V tejto interpretácii sa vytváranie subkultúr nejavílen ako spoločenský manifest, respektíve revolta voči existujúcim sociokultúrnym normám, ale skôr ako potreba vyhraňovaťsa voči ostatným na základe ďalšej antropologickej konštanty, ktorou je vnímanie sveta na základe binárnych opozícií, ktorejústrednou dichotómiou je vnímanie sveta v konvenciách MY a ONI. Vonkajšie znaky danej subkultúry tak potom pôsobia akoznak príslušnosti k inému druhu. Odčlenenie sa od majoritnej spoločnosti dáva revoltujúcim pocit výnimočnosti až nadradenosti.Etnocentrizmus u niektorých typov subkultúr vyvoláva zväčšenú mieru indiferentnosti voči ostatným subkultúram a môže viesťaž k agresii.Základným sociobiologickým determinantom a zároveň aj predpokladom k vytváraniu subkultúr je už samotná skutočnosť,že človek je sociálna bytosť. Slávna definícia Aristotela, že človek je zoon politicon, teda že je tvorom spoločenským, respektívepolitickým, čo predstavuje vzájomnú závislosť, zostáva v platnosti. Musíme teda vychádzať z toho, že správanie jednotlivca modelujúgény, hormóny, činnosť ich mozgu a spoločnosť. To, že človek vníma svet v dichotómii MY a ONI, zdanlivo akoby potieralojeho sociálnu podstatu, no aj „sociálnosť“ človeka je obmedzená. Podľa britského evolučného psychológa Robina Dunbara závisípočetnosť sociálnych skupín od hrúbky mozgovej kôry (neokortex) daného druhu. U cicavcov vo všeobecnosti predstavuje jejpodiel na celkovom objeme mozgu 10 až 40 percent, u primátov sa tento podiel už pohybuje na hranici 50 percent a u človekaaž v rozsahu 80 percent. 582 Korelácia medzi veľkosťou sociálnych skupín a hrúbkou neokortexu je podľa Dunbara dôsledkomevolučného tlaku vyrovnať sa so zložitým životom v spoločnosti. 583 Šimpanzy sa pohybujú v skupine rátajúcej cca 50 jedincov,ľudská spoločnosť vytvára približne 150 jedincov. 584 Aj keď, samozrejme, poznáme väčší počet ľudí ako 150, tých ostatnýchpoznáme len „z videnia“, prípadne s nimi udržujeme povrchné profesionálne vzťahy. 585 Z toho vyplýva dôležitý fakt, že človekje síce sociálnou bytosťou, no má tendenciu početne limitovať skupinu, ku ktorej sa hlási alebo s ňou cíti spolupatričnosť. Topodporuje vnímanie dichotómie MY a ONI a zároveň členenie skupiny na jej podskupiny, vrátane subkultúr.Ďalšou antropologickou konštantou v ľudskom vedomí je tendencia klasifikovať a triediť veci a javy. Claude Lévi-Strausscelým svojím vedeckým dielom dokazuje, že „požiadavka usporiadanosti... tvorí základ akéhokoľvek myslenia vôbec...“ 586 PodľaLévi-Straussa patrí k základným intelektuálnym požiadavkám ľudstva hľadať nejakú schému, nejakú usporiadanosť vo vonkajšom581 Pozri bližšie DVORSKÁ, A. Subkultúra depešákov. In: DUBNIČKA, I. (ed.). Nátlakové skupiny, subkultúry a kontrakultúry. Nitra: UKF, 2012, s. 73 – 88.582 DUNBAR, R. Příběh rodu Homo. Praha: Academia, 2009, s. 81 – 82.583 Tento Dunbarov postoj plne korešponduje s tzv. teóriou sociálneho (politického) mozgu, ktorá vysvetľuje vznik vedomia. Dnes je táto teória akceptovanámnohými antropológmi a evolučnými psychológmi.584 DUNBAR, R. Příběh rodu Homo. Praha: Academia, 2009, s. 82.585 Skupina ľudí v počte cca 150 jedincov, s ktorými sa poznáme bližšie, sa počas nášho života mení personálne, nie početne. Po čase zabúdame, napríklad naspolužiakov zo základnej školy, vojenskej základnej služby, a na ich miesto postupujú aktuálni jedinci, s ktorými sa stýkame v rodine, na pracovisku a pod.586 LÉVI-STRAUSS, C. Myšlení přírodních národů. Praha: Dauphin, 1996, s. 24.285