Minority v subsytéme kultúry

Obr. 1 Chránené územie (Divadlo z Pasáže Banská Bystrica, réžia: Viera Dubačová). Divadelné predstavenie z dňa 3. 10. 2012v Univerzitnom tvorivom ateliéri FF v rámci projektu Vzdelávanie divadlom. Snímka: Łukasz Wojciechowski.znevýhodnenými – navonok však prejavujúcu zdanlivú ľútosť či ľahostajný nezáujem. Podľa jej vlastných slov: „Komunitné divadloje čisté aj tým, že nepozná pretvárku. A to nás všetkých oslobodzuje. Komunitné divadlo je divadlom pravdy vo svojomvnútornom logu, ako aj princípe svojej tvorby. Pravda v tomto type divadla vyplýva z úplného uvoľnenia. Toto uvoľnenie je všakiba jednou stranou tejto mince. Druhou stranou je koncentrácia. Divadlo lieči, pokiaľ dokáže udržať v rovnováhe obe strany – ajkoncentráciu, aj uvoľnenie. Komunitné umenie je vlastne humanistické, lebo je o samotnej ľudskosti. Preto je aj angažované. Jeto umenie, ktoré človeku dáva ten úžasný pocit, že dokáže učiniť aspoň malý zázrak, ak pomôže ľuďom zbaviť sa, čo len na chvíľu,ťarchy, ktorú vlečú vo svojom batohu. Jednou z najdôležitejších vecí komunitného je, že ak dokážete prijať aj smutné a beznádejnépríbehy s predstavou, že ich chcete zmeniť, vždy napokon nájdete silu hľadať východisko.“ 734Herci z Divadla z Pasáže preukazujú sumu výrazovostí ako jedinečný odraz ich svojbytnej vytrvalosti, nezlomnosti, vitality.Ich odhodlané výkony sú zároveň dôkazom oživujúcej katarznej sily divadla, prostredníctvom ktorej prejavujú hodnoverný zástojlegitímnej akceptácie. Vyjsť z tieňa – postaviť sa na scéne v osobitej hereckej situácii je vôbec primárny dosah minoritnéhodivadla v tej najvšeobecnejšej rovine. Česká teatrologička Jana Pilátová takto konfrontuje vedľa seba situáciu herca a hendikepovanéhona scéne: „... tito lidé – herci i handicapovaní – nějak porušují tabu (nedotknutelnost/ posvátnost a zněčištění/ provinění)týkajíci se tělesnosti a vrhá je to do podobné situace, jak ukazuje jejich ambivalentní status ve většině kultur (...) Jejich tělo jeobjektem v divadle (scény násilí či vášní jsou jen nápadný rys celé situace), stejně jako v ordinaci. (...) Herec (tak jako postižený)si nemůže být jist, jestli ho někdo vidí, nebo okukuje (vidí roli postiženého nebo třeba prince). Zdálo by se, že herec si může od svérole na rozdíl od handicapovaného odpočinout, ale když dosáhne toho, v co doufal, slávy, stává se stejným terčem pro oči druhýchjako on. Člověk s postižením je zase v zajetí své tělesné masky a pro něj i pro ostatní je těžké ji odsunout. Oba jsou stigmatizovanía na tom, jak to zvládnou, záleží, protože oni nám mohou být dobrými učiteli vtělení a sdílení.“ 735734 DUBAČOVÁ, V. Divadlo bez pretvárky. In: Vzdelávanie divadlom. Nitra: Ústav literárnej a umeleckej komunikácie FF UKF, 2013, s. 99.735 PILÁTOVÁ, J. Hnízdo Grotowského. Na prahu divadelní antropologie. Praha: Divadelní ústav, 2009, s. 354.347