Minority v subsytéme kultúry

Komunitné divadlá sú práve tie, ktoré môžeme označiť za týchto mučeníkov vysielajúcich k nám signály – svetielka. Búrajúzažité stereotypy a škatuľkovanie. Tvorcovia a ľudia zaoberajúci sa tvorbou v tomto type divadla hľadajú nové divadelné formy,ako i nové formy vyjadrenia poskytujúce univerzálnosť výpovede zrozumiteľnej ako pre recipienta, tak aj ľudí odovzdávajúcichju. V. Dubačová priniesla v roku 1995 niečo nové, niečo, čo bolo v slovenskom divadelnom priestore diametrálne odlišné oddovtedajšej divadelnej tvorby.Tvorcovia vďaka komunitnému divadlu našli možnosť ako poukázať na menšinovú problematiku z druhej strany, zo stranymenšiny nie majority, ako napríklad už spomínaná inscenácia Júlie z domu bez balkónu. Rómske dievčatá z detských domovovnemali možnosť nájsť si prácu – ako Rómky sú odsudzované spoločnosťou, k tomu všetkému sú i bývalé členky detského domova,všade boli odmietané. Takisto ľudia so zdravotným postihnutím často zatváraní bezdôvodne do ústavov a posudzovaní podľatabuliek pre zaradenie úrovne ich postihnutia. Herci Divadla z Pasáže sa však pomocou terapie divadlom vymanili spomedzivšetkých tabuliek a ukázali spoločnosti, že sú možné aj iné riešenia. Búrajú týmto spôsobom pomyselné bariéry v spoločnosti.Taktiež je toto umenie nástrojom boja proti rasizmu a strachu z inakosti.Minoritné divadlo sprostredkováva hlboké ľudské posolstvá od zraniteľných ľudí, ktorí v ňom našli potrebnú pomoc a oporu.Rovnako bojuje so strachom spoločnosti z inakosti týchto ľudí a ukazuje, že sú rovnakí ako my. Poskytuje divákom katarziu, ktorúčasto nenachádzajú v mainstreamových divadlách. Už na začiatku 20. storočia sa A. Artaud domáhal divadla, ktoré „... námprebudí nervy a srdce. Dlhý návyk na zábavné predstavenia spôsobil, že sme zabudli na vážne divadlo, ktoré rozvracia všetky našepredstavy a vdychuje nám žeravý magnetizmus obrazov a v konečnom dôsledku pôsobí na nás ako duševná terapia, na ktorejdopad sa nezabúda.“ 717 Práve komunitné divadlo je to, ktoré v divákovi zanechá stopu, núti ho zamyslieť sa a začať sledovať svetokolo neho. Nezatvárať oči pred problémami spoločnosti a angažovať sa v ich riešení.Často sa však stretávame v praxi s názorom, či môžeme tento typ divadla považovať za divadlo a umenie par excellence,alebo čisto za arteterapiu. Rovnako, či ho môžeme označovať ako profesionálne divadlo. Keď sa na tento problém pozrieme z filozofickéhohľadiska, už nemecký filozof Georg W. F. Hegel tvrdil, že „... umění je sice především formou sebepoznání absolutna,zároveň však i sebepoznáním člověka. Úkolem umění je tedy smyslově znázornit obecnou a nutnou, zkrátka podstatnou složkučlověka.“ 718 Komunitné divadlo ukazuje vnútorný svet jedinca s hendikepom a jeho rovnakosť s každým z nás, jeho sny, túžbyi problémy, s ktorými sa potýka, a poskytuje mu priestor k hlbokému internému diskurzu.Pre ďalšieho veľkého nemeckého filozofa Arthura Schopenhauera bolo umenie jedným z mála spôsobov, ako spraviť aspoňna chvíľku bezútešný život trochu znesiteľným, menej bolestným a nezmyselným. Umenie je podľa neho ušľachtilou barlouživota. 719 Pre hercov a tvorcov v komunitnom divadle sa práve sebavyjadrenie pomocou divadla stáva životnou oporou.Podľa francúzskeho filozofa Henriho Bergsona by mal autor divadelnej hry odhaliť, ako sa rozvíja duša, živé tkanivo citov,udalostí. 720 V. Dubačová a ostatní tvorcovia ukazujú vo svojej tvorbe dušu marginalizovaných ľudí, cez prizmu ktorej podávajúsvetu svoju spoveď. Autori ukazujú city, podstatu, myslenie a priania ľudí s hendikepom inakosti, či už zdravotným, psychickým,alebo rasovým, ale napríklad i generačným a demonštrujú pomocou nich i determinovanosť spoločnosti a jej opozitnýchstanovísk k tejto skupine. A. Artaud deklaruje, že ozajstná divadelná hra uvoľňuje pokoj zmyslov a stlačené nevedomie, „... ženiek akejsi pomyslenej vzbure, ktorá má napokon plnú hodnotu len vtedy, ak ostane pomyselnou, a zhromaždené kolektívy núti,aby zaujali hrdinský a hlboký postoj.“ 721 V tomto citáte môžeme nájsť ďalšiu z úloh tohto typu umenia. Malo by viesť k pretvoreniuspoločnosti a zmene jej postojov, myslenia a názorov na „iných ľudí. „Vyplavuje na povrch“ bolesti a krivdy utláčaných osôb,ale i väčšinového obyvateľstva. O spoločenskom prínose umenia pre societu hovorí i sama režisérka: „Najmä umením sa ako ľudiazdokonaľujeme a najmä umenie nás môže odvrátiť od všednej každodennosti, banálnosti konzumného spôsobu života, ale aj717 ARTAUD, A. Divadlo a jeho dvojník. Bratislava: Tália-press, 1993, s. 71.718 MAJOR, L. Myšlení o divadle I. Praha: Herrmann a synové, 1993, s. 53.719 Ibid., s. 68.720 Ibid., s. 98.721 ARTAUD, A. Divadlo a jeho dvojník. Bratislava: Tália-press, 1993, s. 25.339