Minority v subsytéme kultúry

Nomádi, usadlíci alebo polonomádi?Jednoznačné rozdelenie na beduínov a usadlíkov nebolo vždy a všade možné. Klasifikovať ich podľa typu príbytku by smenevedeli. Stretávame sa totiž s prípadmi, keď beduíni využívali ako obydlia pevné príbytky. Napríklad v jordánskej Petre sú toumelo vytesané jaskynné priestory z prelomu tisícročí. J. L. Burckhardt, švajčiarsky orientalista a cestovateľ z 19. storočia, zaznamenalaj také prípady, ako dedina Ketherabba v Jordánsku, ktorá pozostávala z osemdesiatich pevných kamenných domov,medzi ktorými bývali niektorí obyvatelia v stanoch. 314Máme príklady aj zimného využívania kamenných príbytkov u niektorých beduínskych kmeňov. Výborným príkladom jeklan Rawádžfa z kmeňa Beni Hilál. Rawádžfa žijú v Jordánsku na mieste, kde sa zachovalo jedno z najstarších sídiel v celomregióne. Archeologické nálezy na mieste dnešnej dediny dokumentujú osídlenie z doby pred príchodom beduínov pôvodom zoSaudskej Arábie. Je viac než pravdepodobné, že beduíni prišli do kontaktu so staršími stavebnými technikami a začali využívaťa prerábať stavby z predošlého obdobia. V súčasnosti sa nám zachovala mešita zo 7. storočia a súbor kamenných stavieb z polovice20. storočia. Stavby využívali miestni beduíni v zimnom období ako útočisko pred nepriaznivými poveternostnými vplyvmi.Dvojpriestorové domy slúžili ako obydlie, maštaľ pre hospodárske zvieratá a sklady krmovín.Napriek evidentnej existencii pevných sídiel využívaných beduínmi v minulosti, nemožno beduínske kmene považovať zausadlé obyvateľstvo, pretože pevné obydlia využívali v priebehu roka len dočasne, na rozdiel od vidieckeho alebo mestskéhoobyvateľstva.Modernizácia a zmeny v 20. storočíK zásadným zmenám v beduínskom živote dochádza v polovici 20. storočia. So vznikom moderných štátnych celkov vzniklištátne hranice, ktoré vytvorili pre nomádov bariéru. Beduíni získali štátne občianstvo a ocitli sa v novom ekonomickom a administratívnomsystéme. Jednotlivé štáty prejavili snahy o usádzanie beduínskeho obyvateľstva. Nekontrolovaný kočovný životpredstavoval pre moderné štáty viaceré nevýhody. Štátna moc nemala plnú kontrolu nad beduínmi, vymožiteľnosť daní nebolaúplne možná, moderný štát vyžadoval novú vzdelanú generáciu ľudí. Beduíni v predošlom období boli zväčša negramotní, bezvzdelania, bez prístupu k zdravotnej starostlivosti a všeobecnej infraštruktúre.V krajinách Perzského zálivu vstúpil do vývoja arabskej spoločnosti ďalší dôležitý faktor, a to objavenie a komerčná ťažbaropy. S príjmami z ropného priemyslu nastal prudký rozvoj stavebnej činnosti, modernizácia a zásadné zmeny v kultúrnomsystéme.Zovšeobecňovať na priestore celého Blízkeho východu je nesmierne obtiažne, preto by sme zúžili okruh nášho záujmu lenna Jordánsko, kde sme realizovali terénny výskum. Pre možnosť hodnotenia zmien postavenia beduínov v rámci určitého priestoru,musíme si najskôr načrtnúť demografické zmeny, ktoré postihli územie v priebehu 20. storočia. Toto storočie zmieňujemekvôli vyššie spomínaným prelomovým zmenám. Predtým sme pozorovali kontinuálny vývoj v beduínskej/arabskej kultúre.S industrializáciou a modernizáciou dochádza k prerušeniu tohto vývoja a k zániku pôvodných štruktúr.Populácia dnešného územia Jordánska bola ešte na začiatku 20. storočia, dá sa povedať, homogénna. Na rozdiel od ostatnýchoblastí niekdajšej Osmanskej ríše žije na území Jordánska 94 % etnických Arabov, väčšina moslimského vierovyznania.Roku 1922 žilo na spomínanom území 225 000 obyvateľov, z toho 54 % usadlého a 46 % beduínskeho obyvateľstva. Avšak jenevyhnutné pripomenúť, že v tomto roku sa do územia nezarátavala celá južná časť, oblasti Maanu a Aqaby, ktoré boli obývanétakmer výlučne beduínmi. Ale ani toto rozdelenie nemôžeme brať ako jednoznačne presné, pretože časť nomádov vykonávala užv tomto období poľnohospodársku činnosť a časť vidieckeho obyvateľstva žila čiastočne kočovným spôsobom života. 315314 BURCKHARDT, J. L. Travels in Syria and the Holy Land. London: John Murray, 1822, s. 396.315 MILTON-EDWARDS, B. – HINCHCLIFFE, P. Jordan. A Hashemite legacy. 2. vyd. New York: Routledge, 2009, s. 20.166