Minority v subsytéme kultúry

Kultúra ako orientačný systémKaždý kontakt s niekým cudzím, alebo ocitnutie sa v neznámej, cudzej situácii prináša neistotu. Redukcia tejto neistoty jemožná, ak máme opodstatnenú predstavu o tom, ako bude „cudzinec“ reagovať na naše konanie. Sociálne/kultúrne konvencie,ktoré takéto predstavy a očakávania umožňujú a nás vybavujú istou sumou vzorcov konania, tvoria súčasť toho, čo niekedy dosťnepresne označujeme ako kultúru. Kultúra tu predstavuje o. i. spoločné hodnoty a spôsoby hodnotenia, významy, normy, kódy,pravidlá, vzorce konania,... V tomto zmysle možno kultúru chápať ako univerzálny, avšak pre konkrétne spoločenstvo špecifický,resp. typický orientačný systém.Centrálnou potrebou každého človeka je, aby sa vyznal vo svojom svete, aby sa v ňom dokázal orientovať. To je však možnéiba vtedy, ak má dostatok znalostí, skúseností a zručností použiteľných vo svojom prostredí. Na to nie je nevyhnutné naučiť sajednotlivé pravidlá, ale vedieť si poradiť aj s principiálne odlišnými konceptmi, flexibilne a efektívne vedieť konať pri kontaktes inakosťou. Kultúra ako orientačný systém vymedzuje operačné pole indivídua, ktoré sa cíti byť súčasťou spoločenstva a nazáklade tohto predpokladu rozvíja vlastné formy fungovania v životnom svete. Každý človek je však členom mnohých životnýchsvetov – možno ho priam charakterizovať cez jeho multikolektivitu. Životné svety nie sú homogénne, pozostávajú z odlišnýchnavzájom mnohými väzbami poprepletaných zoskupení. Táto skutočnosť výrazne ovplyvňuje pripravenosť indivídua na stretnuties cudzím kultúrnym orientačným systémom.Interkultúrna komunikáciaDejiny ľudstva sú plné príbehov o kontaktoch a komunikácie príslušníkov rozmanitých spoločenstiev – od výmennéhoobchodu kmeňových kultúr až po globálny trh našej doby. Objavy iných kultúr, dobyvačné strety, vojny, vnucovanie cudzíchpolitických princípov a štruktúr, ktoré sa len zriedka stretlo s toleranciou a akceptáciou inakosti, však permanentne prinášalinevyhnutnosť komunikácie medzi kultúrami.Komunikácia kultúr musí byť chápaná ako fakticita sprevádzajúca ľudský druh počas celých jeho dejín. Nikdy nebola globálna,vždy sa obmedzovala na určité regióny, resp. často bola i časovo limitovaná na pôsobenie určitých jednotlivcov či sociálnychskupín – obchodníkov, remeselníkov, cestovateľov, bojovníkov, mníchov, výskumníkov/vedcov, študentov a pod. Stretávanie sas inakosťou malo v minulosti a má i dnes mnoho podôb: môže byť spôsobované migračnými pohybmi, primárnou difúziou, alebonepriamo – sekundárnou difúziou – prostredníctvom čoraz rozmanitejších a sofistikovanejších komunikačných a informačnýchkanálov a médií.Interkultúrna komunikácia sa stáva dôležitou otázkou pre čoraz väčší počet sociálnych aktérov. To súvisí so zintenzívnenímkontaktov medzi kultúrami hlavne pre internacionalizáciu ekonomiky, prisťahovalectvo, cestovný ruch, ale napr. i vedecké kontakty,ktoré zvyšujú možnosti prepojení. Obrovský rozsah tohto javu vyžaduje úvahy o povahe a špecifických mechanizmochinterkultúrnej komunikácie. Koncept interkulturality sa zrodil v 70. rokoch minulého storočia v súvislosti s potrebami integrovaťkultúrne i sociálne imigrantov a ich deti. Ich včleňovanie do vykryštalizovaných a iba čiastočne kultúrne otvorených spoločenstievprinieslo rad problémov na oboch stranách. Postupne zisťujeme, že skutočná interkulturalita implikuje nevyhnutnosť redefinovaťvzťah k sebe i iným.Vzťah k sebe: vedomie historických konotácií vlastnej kultúry, a jej inherentne dynamickému hľadaniu a rozpoznaniuvlastných kultúrnych hodnôt – to je zložitá úloha, vzťah k iným, k inakosti vôbec, je však ešte zložitejší. Vymedzenie interkultúrnejkomunikácie v sebe zahŕňa pojem reciprocity týkajúcej sa vzájomnej výmeny (hodnôt, vzorcov,...) a komplexnostivo vzťahoch medzi kultúrami. Interkultúrnu komunikáciu možno teda definovať ako súbor procesov (psychických, vzťahových,inštitucionálnych) nastolených interakciou kultúr v súvislosti so vzájomnou kultúrnou výmenou. Týka sa interakcií na úrovniskupín, indivíduí, ale i identít.Teórie interkultúrnej komunikácie, či už ich rozpracúva lingvistika, psychológia, kultúrna antropológia, sociológia, politológiaalebo kulturológia, mapujú monologické formy kontaktu, stavajúce na jednosmernom (násilnom alebo i dobrovoľnom)18