Minority v subsytéme kultúry

zložiek prostredia, v ktorom sa nachádzajú. Podľa charakteru a obsahu inokultúrne fenomény a elementy môžeme diferencovaťna tie, ktoré s hodnotami a normami „hostiteľskej“ kultúry nekorešpondujú; narúšajú jej rovnováhu a hodnoty; a na tie, ktorésú s pôvodnou kultúrou kompatibilné, obohacujú ju a, napriek svojmu odlišnému pôvodu, sa postupne stávajú jej súčasťou.Časom cudzie kultúrno-spoločenské prvky s domácimi môžu natoľko splynúť, že ich identifikácia sa stáva takmer nemožná a ajzbytočná.Rovnako ako „udomácnené“ cudzie kultúrno-spoločenské zložky, ani integrovaný nositeľ inakosti svojím výzorom nemusí„vyčnievať z davu“. Na základe vonkajších znakov môžeme hovoriť o morfologickej (vizuálnej) a o manifestovanej (vizualizovanej,zverejňovanej, dobrovoľne odhaľovanej) inakosti.Morfologická inakosť je zreteľná, ľahko identifikovateľná. Zaraďujeme sem napríklad rasovú a pohlavnú inakosť. Našeúsudky a predstavy o nositeľovi inakosti kreované na báze jeho morfologických znakov však môžu byť mylné a zavádzajúce.Aj evidentná inakosť môže „klamať“. O nespoľahlivosti kategorizovania ľudí na základe ich morfologickej inakosti vypovedái druhá časť dvojdielneho filmu českého režiséra Martina Ryšavého Banánové deti (2009). Film je dokumentom o živote detíbývalých vietnamských študentov, ktorí sa po ukončení svojich štúdií v bývalom Československu nevrátili do svojej vlasti a dnesžijú na území Českej republiky. 1035 Deti vietnamských imigrantov dnes vyrastajú a dospievajú v kultúrne a spoločensky odlišnýchpodmienkach ako ich rodičia a napriek tomu, že sú potomkami ľudí pochádzajúcich z inej krajiny a z inej kultúry, oni sa už (keďžesa narodili v Česku), cítia byť Čechmi. Komunikačnú a kultúrnu bariéru pociťujú skôr smerom k vlastnému národu a ku kultúresvojich predkov než k adaptívnej vlasti ich rodičov. Sú síce zvonku žlté – ako banán –, no ich vnútro je už biele. Ovládajú spisovnúaj hovorovú češtinu, blízka je im česká mentalita, sú aktérmi a kreátormi súčasných českých reálií. Sú to Česi so zovňajškom aziatov.Ich výzor, ktorý otvorene prezrádza ich inakosť, je stigmou, ktorú nemožno zmyť, vyzliecť či zahodiť a – ako INÍ – sú častýmterčom rôznych prejavov intolerancie. Film zachytáva kultúrno-spoločenské problémy a dilemy kultúrne asimilovaného človekana území príslušníkov inej rasy; je výpoveďou o stratenej kultúrnej identite a o živote v adaptívnej spoločnosti. Morfologickáodlišnosť je azda najčastejším dôvodom na diskrimináciu a polarizáciu spoločnosti na „našich“ (vyhovujúcich) a na „odlišných“(nevyhovujúcich). Spája sa s predsudkami, ktoré vo všeobecnosti zohrávajú veľkú rolu pri hodnotení na „prvý pohľad“. Niektoréetnické skupiny, napriek ich úsiliu byť platným členom spoločnosti, sú z nej vyčleňovaní len preto, lebo ich fyziognómia nezodpovedákritériám alebo aj predstavám majority.Škála „vonkajších“ diferencujúcich znakov je veľmi široká – od farby pleti, očí, vlasov až po postavu. Na ich báze si vytváramepredsudky, ktoré môžu byť výsledkom reálnych skúseností, pozostatkom historických faktov a referencií, ktoré sa častoaj zámerne deformujú, ale rovnako i čírou fikciou. Predsudky dokážu vyvolať silné vášne, ktoré mnohokrát bez toho, aby sasprostredkovane získané a neoverené informácie konfrontovali s realitou, sú v pozadí separácie a príčinou prenasledovania„neželaných“ a nedávajú ani najmenšiu šancu na koexistenciu „nerovných“ societ. Nebezpečenstvo pre spoločnosť predstavujúnajmä tie predsudky, ktoré príslušníkov etnických a sociálnych skupín vopred odsudzujú a vykazujú na okraj spoločnosti tým,že ich kriminalizujú a démonizujú. Je potrebné si uvedomiť, že nič nemožno univerzalizovať a nič na svete nemá absolútnua stálu platnosť: ani tá najhoršia skúsenosť, ani „zaručená“ informácia o pretrvávajúcich nekalých praktikách a čudných tradíciácha dokonca ani tá (prísahou potvrdzovaná) „najsvätejšia pravda“.Manifestovaná inakosť sa vizuálnou stáva nosením symbolov, insígnií, uniforiem a pod. Ide tu o inakosť, ktorá je verejnekomunikovaná, a to buď dobrovoľne alebo z donútenia. O dobrovoľnej, resp. zámernej manifestácii inakosti hovoríme priotvorenej prezentácii svojej inakosti na báze vlastného slobodného rozhodnutia. Pri manifestácii inakosti z donútenia sa zverejnenieinakosti u jej nositeľov buď vynucuje, alebo nariaďuje (najčastejšie ich stigmatizovaním). V histórii nachádzame niekoľkopríkladov na násilné stigmatizovanie „iných“ (tetovanie otrokov či neverných žien; označovanie príslušníkov židovského národažltou hviezdou a podobne). „Puncovanie“ je symptómom morálne a kultúrne dekadentnej spoločnosti a nástrojom ponižovaniazaznávaných minorít. Patrí medzi najnebezpečnejšie formy prezentácie moci a najpotupnejšie prejavy diskriminácie.1035 Prvá časť dokumentu pojednáva o tých vietnamských študentoch, ktorí si po ukončení svojich štúdií volanie svojej domoviny vypočuli a vrátili sa do nej.Bola natočená a odvysielaná v roku 2006. (Pozn. autorky)458