Minority v subsytéme kultúry

od neprávosti spoločenských systémov, či od temných zákutí života.“ 722 To, že je divadlo vlastné každej ľudskej bytosti a je jehobazálnou entitou, pomocou ktorej ukazuje svoj vnútorný svet a pomáha mu v samotnom bytí, vyjadril i A. Boal: „... divadlo jeniečo, na čo sa dívame – áno, ale je to aj niečo hlboko vo vás, vnútri každého z nás. My sami sme divadlom! Je to náš vyjadrovacíjazyk od chvíle, keď sme sa narodili... Robiť divadlo znamená osvetľovať javisko každodenného života.“ 723Ponúka sa i otázka, či hercov Divadla z Pasáže možno pokladať za profesionálnych umelcov. Tu sa dostávame k otázke,ako možno určiť hranicu medzi profesionálnym divadelníkom a amatérom. Podľa talianskeho filozofa a humanistu BenedettaCroceho je estetická aktivita vlastná všetkým ľudským bytostiam. V tomto zmysle sú podľa Croceho všetci ľudia v podstate umelcia básnici. Medzi obyčajným človekom a básnikom je iba zanedbateľný kvantitatívny, empirický rozdiel. 724 Umenie podľa B. Crocehojedinca oslobodzuje: „Tím, že v umění zpracovává dojmy, osvobozuje se od nich; očišťuje se od nich, staví se nad ně, čímžrozvíjí svou tvořivou aktivitu a zahání pasivitu.“ 725 Tvorba v komunitnom divadle vedie k slobode, nielen hercov a performerov,ale i samotných tvorcov ako i divákov. Práve sloboda je pre Vieru Dubačovú jednou z najdôležitejších vecí nielen pri tvorbe, alei v živote. Na tom je založená bazálna substancia komunitného divadla a jeho terapeutických účinkov pre skupinu a spoločnosť.Pre komplexnosť hypotéz a stanovísk k minoritnému a komunitnému divadlu sa odvolám i na slovenskú teatrologičkuNadeždu Lindovskú: „V súčasnosti sa čoraz viac hlási o slovo divadlo, ktorému by sme mohli dať jednoduchý prívlastok „iné“.Divadlo s čoraz väčšou uvoľnenosťou zasahuje do „iných“ sfér pôsobenia, než predtým (výtvarné umenie, terapia, sociálne programy).Sleduje „iné“ ciele a rozohráva „iné“ stratégie.“ 726 S týmto názorom súhlasím. Komunitné divadlo integruje a syntetizujedo seba rôzne druhy umenia, ale i terapie. Kreuje platformu pre ľudí s „nálepkou inakosti“ – neproduktivity, vďaka ktorej samôžu umelecky i ľudsky realizovať, či angažovať nielen protagonisti, ale i tvorcovia, a tak spolu koexistovať a kooperovať v jednejvygenerovanej komunite, pričom je prítomný terapeutický a sociálny aspekt tvorby.ZáverDivadlo z Pasáže je prvým profesionálnym divadlom svojho druhu na Slovensku. V. Dubačová sa systematicky venuje kreovaniukomunitného a minoritného divadla v jeho diferentných formách. Divadlo používa ako nástroj výpovede, výpovede priamood ľudí z marginalizovaných a minoritných skupín, a cez prizmu ich pohľadu ukazuje aj obraz dnešnej slovenskej spoločnostii problémov nachádzajúcich sa v nej. Jej inscenácie majú umeleckú hodnotu, ako aj hodnotu terapeutickú. Pomáhajú tvorcom,protagonistom i divákom vyrovnať sa s ich situáciou. Zároveň komunitné divadlo vo všeobecnosti plní množstvo kultúrnychfunkcií, ktoré mainstreamová divadelná kultúra plniť nemôže. Nelieči iba na úrovni duševnej a psychickej, ale i telesnej, pomáhazlepšovať množstvo motorických funkcií hercov s určitým postihnutím. Pri vzniku divadelných diel vzniká i komunita, ktorápomáha dotyčným včleniť sa do spoločnosti a zároveň ich pred ňou chráni. Takisto pomocou komunitného typu divadla a jehoaktivít tvorcovia bojujú proti xenofóbii, rasizmu, strachu z inakosti a pomáhajú „otvárať sa uzavretej spoločnosti“ a prijímať týchtoľudí i samých seba. Komunitné divadlo na tejto úrovni môžeme nazývať divadlom par excellence, ktoré nemá len umeleckú aleboterapeutickú hodnotu, ale zasahuje i do sociálnej sféry, pritom na všetkých zúčastnených pôsobí terapeuticky, ozdravujúco.Zoznam použitej literatúryARTAUD, A. 1993. Divadlo a jeho dvojník. 1. vydanie. Bratislava: Tália-press, 1993, 147 s. Bez ISBN.BARBA, E. – SAVARESE, N. 2000. Slovník divadelní antropologie. 1. vydanie. Praha: Divadelní ústav, Nakladatelství lidové noviny,2000, 285 s. ISBN 80-7008-109-0.722 DUBAČOVÁ, V. Terapia divadlom. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, Filozofická fakulta, Ústav literárnej a umeleckej komunikácie, 2013, s. 9.723 Ibid., s. 10.724 MAJOR, L. Myšlení o divadle I. Praha: Herrmann a synové, 1993, s. 114.725 Ibid., s. 115.726 LINDOVSKÁ, N. Redefinícia divadla?, s. 323.340