Kompletný zborník vo formáte PDF - Jazykovedný ústav Ľudovíta ...

udelila Veľkú zlatú medailu. V tomto období sa začala jeho obnovená spolupráca
s profesorom Aleksejom Ivanovičom Sabalevskim, ktorý bol pôvodne recenzentom
jeho diplomovej práce. Sabalevski sa stal jeho poradcom pri výbere
doktorskej dizertácie. J. Karski sa v tom čase venoval predovšetkým tzv. západoruskému
jazyku, čo je vlastne synonymum k termínu starobieloruský jazyk
a vydal práce К вопросу о розработке старого западнорусского наречия
(1893), О языке так называемых Литовских летописей (1894), Особенности
письма и языка Мстиславова Евангелия (1895). Práve v súvislosti
s týmto odborným smerovaním mu Sabalevski pomohol vybrať tému dizertácie
Западнорусские переводы псалтыря в XV – XVII веках. Práca bola
dokončená už v januári 1897 a Karski ju chcel obhájiť hneď v lete, ale nebolo
mu to umožnené, pretože prebiehala korunovácia nového ruského cára Mikuláša
II., takže obhajoba bola odložená na jeseň. Medzitým však Karski napísal
ďalšie cenné dielo Программы для собирания особенностей белорусского
наречия (1896). V novembri 1896 získal titul doktora ruskej slovesnosti na
Moskovskej univerzite a vzápätí si ho Archeografická komisia Moskovského
archeologického tovarišstva vybrala za svojho priateľa, čím vlastne uznala jeho
prínos pri spoznávaní staroslovienskej gramotnosti. Avšak práve doktorská dizertácia
dala priamy a konečný smer jeho práci. Porovnával v nej starobieloruský,
staroslovienský a poľský jazyk a definitívne si vybral za svoj odbor bielorusistiku.
Jeho najbližším cieľom sa stal vedecký výskum starobieloruských písomných
pamiatok.
S prácou s historickými textami sa nevyhnutne spája paleografický výskum.
Paleografia ako historicko-filologická disciplína sleduje vonkajšie príznaky
starožitných rukopisných pamiatok, aby bolo možné určiť čas a miesto ich
vzniku, ako aj určiť ich pravosť, pretože pri historických textoch vždy existuje
riziko falzifikátov. J. Karski sa venoval predovšetkým výskumu hlások, ich
zmenám v čase a priestore. Aj v tomto smere mu patrí bieloruské prvenstvo,
pretože paleografiou sa v tomto kontexte pred ním nikto nezaoberal. Za svoje
výskumné práce Из лекций по славянской кирилловской палеографии
(1987), Очерк славянской кирилловской палеографии: Из лекций,
читанных в Варшавском университете (1901) ho petrohradská akadémia
vied ocenila malou Lomonosovovou prémiou. Karského kniha Образцы
славянского кирилловского письма с X по XVII век (1901-1902) sa
stala vzorom pre všetkých ďalších vedcov a spisovateľov, ktorí sa chceli zaoberať
písmom, pretože práve v nej priniesol nielen obsahové, ale aj estetické
bohatstvo v podobách iniciál a ornamentov.
Jazykový výskum J. Karski rozšíril aj o koncepciu vyznačenia geografického
teritória, čím len potvrdil svoju odbornosť: „Основой для определения
границ Белорусской области у нас исключительно служит язык“ (s.159,
r.1998, J. Januškevič). Sám vedec spoznal celé Bielorusko, rôznymi spôsobmi
navštívil okolo 114 miest svojej krajiny, zozbieral unikátny materiál o živej
bieloruskej reči priamo v miestach jej používania, určil jazykovo-etnickú hra-
105