Kompletný zborník vo formáte PDF - Jazykovedný ústav Ľudovíta ...

Spomenutá nevšímavosť dodáva pohybu postavy rozmer možného blúdenia,
ktoré text zvýrazňuje nedostatkom presnejších súradníc. Obraz „subjektívneho“
konštruktu (pôsobiaci aj napriek prítomnosti objektívneho rozprávača pri zachytení
situácie), poukazuje na neúplnosť fiktívnych obrazov. Paradoxne práve
podrobný opis je toho potvrdením. Pre samotnú postavu nepredstavujú tieto vykreslené
miesta relevantný a prehľadný orientačný bod, hoci sa v nich celkom
dobre orientuje, jej pohyb niekedy končí v trochu zvláštnom priestore, kde „sa
všetko stráca a vidno akúsi trhlinu, ktorá prerýva teatrálny výraz atlanta“ (s. 84).
Naznačený pohľad na ženskú tvár sa teda neodlišuje od záznamu detailizovaných
a zdynamizovaných znakov. Presnosť tejto scény pripomína produkt
vedeckého záznamu, alebo ešte presnejšie, extrémne objektívnu správu, kódovanú
racionálnym jazykom, ktorý robí predloženú správu súdržnou. V nej sa do
popredia tlačí detail očí, čo môže byť impulzom k prekonaniu hraníc vonkajšieho
sveta (len k nej má objektívny rozprávač bezprostredný prístup) a odkrytiu
aspoň náznakov vnútorného „usporiadania“ protagonistu. Práve tento
predpoklad častokrát upozorňuje na existenciu tajomstiev, maskovaných významov,
či iracionálne a protichodne pôsobiacich hier. Tie však nie sú predmetom
záujmu tejto štúdie, keďže ich riešenia by mali viac psychologickú, moralizátorskú,
filozofickú, alebo sociologickú povahu. Skôr ako charakter postáv by
sme si následne mohli všímať predobrazy ľudí. Záver štúdie sa ale pokúsi odpovedať
na časť otázok, ktoré sa dotýkajú samotného zmyslu a významu takého
spôsobu konštruovania sveta fikcie. Jasné grafické odlíšenie sa od „nedeskriptívnych“
kapitol, upozorňovanie na jej existenciu a napokon využívanie
tejto formy aj v ostatných častiach diela môže znamenať pre čitateľa výzvu. Tá
ho však pravdepodobne zbavuje možnosti výrazného spoluvytvárania príbehu.
Impulzy pre jeho predstavivosť a obrazotvornosť akoby predbiehal už samotný
text. Dosahuje to konkretizáciami množstva detailov plynulo vstupujúcich do
textovej mozaiky, ktorá ale provokuje k úvahám o prítomnosti verbalizmov či
prázdnej a samoúčelnej hry jazykových znakov.
Odmietnutie takto naznačenej autorskej koncepcie nás ale nakoniec posunie
k záverom otvárajúcim otázku Johanidesovej práce s chápaním zásadnej neúplnosti
fiktívnych konštruktov. V nich sa totiž prejavuje „jak logický, tak sémantický
aspekt fikčnosti: má co dělat s podstatným statusem fikčních objektů
a s jazykovým způsobem jejich konstrukce“ (Ronenová, 2006, s. 136). Ich
tvorca sa ale akoby miestami nestotožňoval s takto predostretou koncepciou.
Písanie sa tak mení na neutralizáciu neúplnosti za pomoci množstva slov. Výsledkom
takejto snahy (nachádzajúcej sa skôr v percepcii diela) je text, poskytujúci
neraz maximálne množstvo detailov, posúvajúcich sa neraz až za hranicu
znesiteľnosti. Napriek tomu sa načrtnutá deskripcia stáva, celkom paradoxne,
predobrazom „tematickej prázdnoty“ vychádzajúcej z pokusov o minimalizáciu
neúplnosti. Podobný plán však akoby naopak pridávaním hodnôt predmetného
sveta javom primárne nepredmetným ich kvality postupne prerušoval a týmto
spôsobom sa približoval k estetickejšej dimenzii textu.
68