Kompletný zborník vo formáte PDF - Jazykovedný ústav Ľudovíta ...

ju možno vymedziť ako interdisciplinárne jazykovedné odvetvie, ktorého cieľom
je opis a explanácia kultúrnych špecifík, príp. anomálií zafixovaných v danom
jazyku (najčastejšie v texte) a naopak jazykových špecifík, ktoré sú determinované
kultúrnymi faktormi daného spoločenstva. Z uvedeného vyplývajú aj dve
fundamentálne otázky, na ktoré sa snaží lingvokulturológia nájsť adekvátne
odpovede, a to: 1. Ako kultúra a jej elementy ovplyvňujú jazyk istého socio-
-kultúrneho spoločenstva? 2. Ako jazykové (textové) produkty spätne ovplyvňujú,
resp. môžu ovplyvňovať kultúru daného spoločenstva, príp. i jeho kultúrnosť?
Základným východiskovým predpokladom uskutočnenia akéhokoľvek výskumu
v oblasti lingvokulturológie je teda bezpodmienečné prijatie faktu, že
jazyk je kultúrnym javom. Osvojenie si takéhoto stanoviska napokon nie je
nijako zvlášť problematické, čo dokazujú aj názory mnohých kultúrnych antropológov,
etnológov i kulturológov. „Možno povedať, že v rámci fyzickej a sociálnej
evolúcie nášho druhu sme sa skutočnými „ľuďmi“ stali až potom, ako
sme začali používať jazyk. Jazyk je centrálnou súčasťou kultúry, jadrom všetkých
symbolických systémov. Jazyky odrážajú kultúru a prostredie tých, ktorý nimi
hovoria“ (Murphy, 1999, s. 38-39).
Okrem toho ďalším výrazným znakom lingvokulturológie, ktorý má dopad
na jej aktuálny stav i ďalšie metodologické formovanie, je fakt, že má v súčasnosti
prevažne selektívny charakter. To znamená, že jazyk a jeho prejavy sa
v kultúre (alebo kultúra a jej prejavy so zreteľom na jazyk) neskúmajú v celej
ich komplexnosti a možnej variabilite, ale naopak podliehajú selektívnemu
filtru. Na základe spomínanej selekcie sa teda vyberie určitá časť jazyka (najčastejšie
to býva text, resp. isté typy alebo druhy textov) a tá potom podlieha
relevantným kultúrnym interpretáciám, alebo sa vyberie istý segment kategórie
kultúry a sleduje sa jeho aktualizovanie na poli jazyka.
Je len prirodzené, že lingvokulturológia v takomto vymedzení sa nevyhnutne
prekrýva s predmetnými oblasťami ďalších hraničných lingvistických disciplín,
ako je predmetná oblasť lingvistickej antropológie a najmä etnolingvistiky.
Už pri aktualizovaní notoricky známej Humboldtovej relativistickej tézy
o „duchu národa“ sú paralely medzi uvedenými hraničnými disciplínami lingvistiky
viac ako zjavné. Podobne je to aj s Whorf-Sapirovou hypotézou, podľa
ktorej jazyk ovplyvňuje myslenie ľudí vrátane špecifík ich etnickej i širšej
kultúrnej identity. Jazyk, etnicita a kultúra sa tu teda pretínajú vo viacerých
bodoch. Dokazuje to aj nasledujúca formulácia: „Pri súčasnom skúmaní jazykov
a s ním spojeného chápania kultúry došli predstavitelia etnolingvistiky k záverom
interpretujúcim jazyk ako mimoriadne efektívny dorozumievací prostriedok,
ktorý umožnil človeku odlíšiť sa od ostatnej prírody a ktorý má zároveň značný
vplyv na chápanie okolitého sveta a klasifikáciu jeho jednotlivých javov. Najvýznamnejšia
teória, ktorá v tejto súvislosti vznikla a považuje sa za hlavný
prínos etnolingvistiky, je (už spomínaná) hypotéza E. Sapira a B. L. Whorfa“
(Černý, 1998, s. 220-221).
209