Kompletný zborník vo formáte PDF - Jazykovedný ústav Ľudovíta ...

s- , napr. skaziť, stratiť, schudnúť (tamže), v slabičnej podobe je vždy zo-, napr.
zomknúť, zoskočiť, zoznámiť sa (tamže). Výslovnostné kritérium sa zachováva
aj pri písaní zložených predložiek a prísloviek, napr. spočiatku, sprava, zhora,
zdola, zblízka, spod, spomedzi (tamže). Jednotný spôsob písania, podľa výslovnosti,
sa kodifikoval aj pri slovách s odlišným významom, napr. zbeh – 1. zbeh
ľudí, 2. vojenský zbeh, znášať – 1. nosiť zhora, nosiť dovedna, 2. znášať krivdu
(PSP, 1953, s. 24). Napriek preferencii sa fonetický princíp neuplatnil dôsledne,
pri malom počte slov zostal zachovaný etymologický princíp, napr. zpráva,
zpravodajca, zpravodajstvo, správa, zmena, smena (pracovná), sbor, sväz, sjazd
(PSP, 1953, s. 24 –25). Tieto nedôslednosti sa upravili v ďalších vydaniach
Pravidiel. Pre písanie predložiek sa v Pravidlách(1953) stanovilo jednoduché
pravidlo: predložky z, zo sa spájajú s 2. pádom, napr. z poľa, z veže, z kuchyne
a predložky s, so sa spájajú so 7. pádom, napr. s človekom, s bratom (PSP, 1953,
s. 102). Uvedenými úpravami sa posilnila tendencia čo najviac priblížiť pravopis
výslovnosti a tým upevniť správnu spisovnú výslovnosť.
V prípade písania predpôn s-, so-, z-, zo-, vz-, resp. predložiek s, so, z, zo až
do vydania Pravidiel (1953) dominoval etymologický princíp, ktorý len pomaly
ustupoval fonetickému princípu. Fonetický princíp sa objavil už v Rukoväti,
ak predpona s-, resp. z- slúžila ako prostriedok zmeny vidu a pri oslabení pôvodného
významu predpony vz-. Kodifikácia písania uvedených predpôn až do
roku 1953 bola miestom, kde sa stretávali etymologický a fonetický princíp
a kde dochádzalo k ich konfliktnému pôsobeniu.
Vývin pravopisnej normy v prvej polovici 20. storočia je poznačený aj kolísaním
pri označovaní kvantity. Ako problémové sa javili najmä cudzie slová,
kde vládla značná rozkolísanosť, ktorá bola spôsobená predovšetkým neustálenou
výslovnosťou a prihliadaním na pôvod slova. Neexistovali pravidlá, ktorými
by sa riadil používateľ jazyka. Súvislý výklad o označovaní kvantity v slovách
cudzieho pôvodu sa nachádzal v Pravidlách slovenského pravopisu z roku 1940
a 1953 (pozri PSP, 1940, s. 22 – 28, PSP, 1953, s. 41 – 44). Kolísanie v označovaní
kvantity sa prejavovalo aj v domácich slovách, kde v niektorých prípadoch
vzhľadom na neustálenú výslovnosť sa pripúšťali dvojtvary. Táto variantnosť
sa v najväčšej miere uplatnila v pravopisnej kodifikácii S. Cambela (pozri
tabuľku). Pravidlá (1931) reflektovali tendenciu odstraňovať v tomto prípade
variantnosť a napriek existujúcej rozkolísanosti vo výslovnosti hodnotili ako
záväzný vždy len jeden z variantov (pozri PSP, 1931, s. 32). Definitívne sa
ustálilo označovanie kvantity v domácich slovách v Pravidlách slovenského
pravopisu z roku 1940, keď sa odstránili dvojtvary typu mrtvý/mŕtvy, mrtvola/
mŕtvola a prehodnotilo sa označovanie kvantity v niektorých ďalších slovách
– sused, odchýlka, objednávateľ, zamestnávateľ (pozri PSP, 1931, s. 6, 32, PSP,
1940, s. 49 – 51). Kolísanie v označovaní kvantity domácich slov sa najviac
prejavilo u Cambela a v prvom vydaní Pravidiel slovenského pravopisu, kde
v porovnaní so súčasnou kodifikáciou nachádzame viaceré odlišnosti, ktoré boli
spôsobené neustálenou výslovnosťou.
368