Kompletný zborník vo formáte PDF - Jazykovedný ústav Ľudovíta ...

pôsobí prekvapujúco, niekedy pozitívne, inokedy negatívne, môže byť aj sankcionované.
Môžeme tu použiť príklad, ktorý uvádza Grosjean z prostredia, kde
sa pestoval intenčný bilingvizmus v jazykovej výchove detí – matka zvykla
hovoriť s deťmi v jednom jazyku, otec v druhom; nastala však situácia, kedy sa
matka prihovorila dieťaťu v „nesprávnom“ jazyku. Dieťa sa rozplakalo a prosilo
matku, aby sa s ním nerozprávala „tak ako ocko“ (Grosjean 1982, s. 141).
Skúsenosť bihorských Slovákov je podobná; vyplýva to aj z vyjadrenia Slováka
z Derny: „Pochádzam z multilingválneho prostredia – moji rodičia vedia po
slovensky, rumunsky a maďarsky, plynulo komunikujú v týchto jazykoch, ale pre
komunikáciu so svojimi deťmi alebo rodičmi používajú výlučne slovenčinu. Bolo
by veľmi divné a nepohodlné, keby vniesli do našej komunikácie iný jazyk.“ Ale,
samozrejme, nie každá rodina z prostredia, v ktorom realizujeme výskum, sa
riadi týmto pravidlom. Každá komunikačná interakcia sa uskutočňuje v inom
sociálnom ovzduší, ktoré tvoria rôzne konfigurácie činiteľov, ako vek komunikantov,
miera vystavenia vplyvu určitého jazyka, z toho vyplývajúca jazyková
kompetencia v danom jazyku, socio-ekonomický status komunikantov, kvalita
vzťahu medzi komunikantmi. Všetky tieto činitele (a mnohé ďalšie) tvoria
mozaiku jednotlivých jazykových biografií, napr. príslušníci mladej generácie
Slovákov v Derne, Bodonoši a Novom Šasteleku často komunikujú medzi sebou
po rumunsky (niektorí výlučne po rumunsky), ale je nemysliteľné, aby sa mladý
človek prihovoril príslušníkovi staršej generácie Slovákov inak ako po slovensky.
Iná je situácia v Harasove, kde veková hranica ľudí, „s ktorými sa dá
rozprávať len po slovensky“, je posunutá. Priestor pre používanie iného jazyka
v komunikácii vytvára obyčajne člen dialógu, ktorý má nadradenú pozíciu (danú
sociálnym statusom). V Harasove posun vekovej hranice, za ktorou sa môže
používať iný jazyk ako slovenčina, je daný intenzívnejšou infiltráciou iných
jazykov do komunikácie širšieho vekového spektra členov slovenskej komunity
(čo je zase dané ich vyššou mierou kontaktov s členmi iných etnických
skupín). Je to jasné z porovnania komunikácie žien vo veku 60-tich rokov. Pre
ženy v Derne a v Bodonoši je nemysliteľné, aby komunikovali s ostatnými
členmi komunity inak ako po slovensky. V Harasove to nie je problém.
Faktory, ktoré vytvorili vhodné podmienky pre zachovanie jazyka. Botík
(2002, s. 45) vo svojom príspevku predstavuje schému, ktorá zobrazuje zvyčajný
vývin jazykovej situácie minorít: prechod od monolingvizmu v materinskom
jazyku cez bilingvizmus k ďalšiemu stupňu monolingvizmu, ale tentoraz v jazyku
majoritného spoločenstva, t.j. nahradenie minoritného jazyka majoritným.
Tento proces tvoria štyri fázy:
1. monolingvizmus v jazyku minoritného spoločenstva,
2. bilingvizmus, v ktorom dominuje jazyk minoritného spoločenstva, pozícia
inoetnického jazyka je slabá,
3. bilingvizmus, v ktorom dominuje jazyk majoritného spoločenstva, pozíciu
slabého jazyka preberá jazyk minoritného spoločenstva,
4. monolingvizmus v jazyku majoritného spoločenstva.
135