Kompletný zborník vo formáte PDF - Jazykovedný ústav Ľudovíta ...

Možnosti fikcie v próze Jána Johanidesa
Karol Csiba
Katedra slovenského jazyka a literatúry, Filozofická fakulta UCM, Trnava
Novely Jána Johanidesa podliehajú už desaťročia rôznym interpretáciám,
pričom ich intenzita poukazuje aj na určitý kvalitatívny rozmer jeho tvorby.
Spomenuté kritické ohlasy sú svedectvom neraz protichodných pozícií, otvárajúcich,
alebo naopak, zužujúcich interpretačný potenciál konkrétnych textov.
Literárnokritické prístupy k nim sa napriek rozdielom zhodujú v niektorých
dôležitých zisteniach, dotýkajúcich sa vlastného spôsobu čítania. To sa v tomto
prípade spomaľuje, zameriava sa na detaily, ktoré otvárajú cestu k reflexii objektivizovanej
deskripcie vecí. Napriek tejto perspektíve sa diela nezbavujú
možnosti zaznamenania subjektívnych zážitkov jednotlivca, no tradičná schéma
je nahradená „popisem věcí, záběrem objektů, diskontinuitním snímáním pohybů
a gest a fragmentarizováním scén, s povrchovými záznami...“ (Grebeníčková,
1995, s. 38). Rozmer deskripcie následne ovplyvňuje charakter rozprávania
v texte. Ten sa stáva špecifickým materiálom odstupujúcim od tzv. antropocentrického
smerovania samotnej literatúry, ktorú nesprevádza jednoznačná „distance
medzi člověkem a věcí“ (Grebeníčková, 1995, s. 37). Tento tvorivý plán
je prítomný už v prvej etape Johanidesovho knižného publikovania, konkrétne
v prózach Kráska a výlet zo zbierky noviel Súkromie (1963), Podstata kameňolomu
(1965) a Nie (1966). Tie v čase svojho vzniku reflektovali snahy zachytiť
novšie literárne postupy, ku ktorým môžeme priradiť už naznačené zvýraznenie
deskripcie. Jej niektoré konkrétne podoby si ukážeme vo vybranej kapitole
novely Podstata kameňolomu. Impulzom k tomuto výberu bola interpretačná
nejednoznačnosť a zvláštnosti naratívnej metódy.
Podstata kameňolomu patrí k prózam, v ktorých zohráva dôležitú úlohu opis
priestoru. V tomto prípade nehovoríme iba o prostredí transformujúcom sa do
dosť presnej, „autentickej“ a relatívne vernej podoby životných obrazov. Do
centra našej pozornosti sa totiž dostávajú aj niektoré „konštrukčné“ entity. Tie
majú na svedomí, podľa literárnych kritikov, rozpad istej celistvosti priestoru
a jeho ústup v prospech občas autonómne existujúcich jednotlivostí. Ich individuálny
charakter ďalej podporuje podoba minuciózneho zobrazenia, pričom svet
týchto detailov sa môže zastaviť v pozícii prehusteného výpočtu skupiny fragmentov.
Dokážu otvárať rad otázok odkazujúcich k úlohe tzv. „funkčného“
využitia (najčastejšie v zmysle prepojenia ich sémantickej hodnoty s mentálnou
dispozíciou postáv), resp. v smere relatívne prázdnej enumerácie, reflektujúcej
odkazy tajomstva či dokonca stupňujúceho sa napätia. J. Sławiński zachádza
v tomto smere ešte ďalej, keď poukazuje na fakt, že sa takéto „předměty, vzdálenosti,
směry, scény, krajiny mohou aktualizovat v zobrazené skutečnosti novou,
tzv. původního sémantického zabarvení nezbavenou vrstvou konotací s více či
64