Kompletný zborník vo formáte PDF - Jazykovedný ústav Ľudovíta ...

Narácia je aktivitou jazyka, a preto sa realizuje v termínoch jazyka.
R. Barthes uvádza „... naratívny jazyk si „vyberá“ medzi niekoľkými možnosťami
postupu narácie“... príbeh je orientovaný na budúcnosť a nevyberá si alternatívu,
ktorá by umlčala story „naráciu“ (bližšie pozri Michalovič – Minár,
1997, s. 103).
Podľa R. Jakobsona jazyk v texte tvorí diagramatické figúry, t. j. nemôže
doslova kopírovať obsah formou, pretože neexistuje porovnávacia miera medzi
obsahom a lingvistickou formou (tamže 1997, s. 78).
Pri narácii môžeme vnímať prirodzenú postupnosť udalostí tak, ako mohli
udalosti v „skutočnosti“ nasledovať za sebou a zároveň tak, ako zodpovedajú
zafixovaným schémam individuálnych príjemcov. Ide o postupnosť, ktorá je
založená na časovej chronológii a na logických a kauzálnych vzťahoch medzi
udalosťami. Z príbehu umeleckého textu musíme túto potupnosť udalostí tzv.
fabulu (Šklovskij, 1985) vyvodiť, rekonštruovať za pomoci inferencií. Rozprávač
(narátor) nám môže podávať jednotlivé udalosti v odlišnom poradí (pričom
sa dosahuje napätie), a tak vzniká sujet rozprávania.
Naráciu v prológu prvej časti románu Svätopluk (SV1, s. 7 – 13) organizuje
rozprávač ako udalosť, ktorá predchádza, predbieha dej románu. Záverečná
časť druhého zväzku románu (SV2, s. 376 – 385) objasňuje, vysvetľuje, dopĺňa
súvislosti z prológu a tretia časť románu (SV3, s. 210) končí rokom ,v ktorom
narácia prológu začínala.
V prológu M. Ferko vytvára retrospektívnu pasáž, tzv. fleshback a cez postavy
anticipuje udalosti, ktoré mohli nastať. Prostredníctvom „naračných“ narážok
spisovateľ vytvára predpovede, ktorých význam môže príjemca pochopiť až neskôr.
Ide o pasáž anticipačnú, tzv. flesh-floward. Gerald Genette (Discours du récit,
1972; bližšie pozri Zeman, 1988, s. 142 – 150) označuje tieto odchýlky od predpokladaného
poradia udalostí ako anachrónie, t. j. časový odstup od rozprávaného
príbehu a jeho trvanie. Rozlišuje tzv. analepsu – návraty späť a tzv. prolepsu
– predbiehanie v čase (Michalovič – Minár, 1997, s. 124 – 125).
Retrospektívy sú nevyhnutné v prípade, keď sa začiatok rozprávania podáva
technikou in medias res, t. j. vytvára sa ilúzia, že základná situácia (vrátane
historickej postavy Svätopluka) je už známa. Táto ilúzia sa dosahuje rôznymi
prostriedkami, napr. intertextovosťou, ktorá vytvára zmysel medzitextových
vzťahov alebo odkazovacími zámenami, ktoré sa stávajú aj prostriedkom estetiky
výrazu, subjektívneho hodnotenia citového zdôraznenia prehovoru postavy
či rozprávača, napr.:
„Až do tejto chvíle pevný a dôverne známy svet unikol mu z rúk. (SV1, s. 8)
„A tí, čo sa naňho nikdy neodvážili pozrieť (teraz) škeria sa mu bezočivo do
tváre“. (SV1, s. 8).
„Mohla by sa mu stať hrobom táto medvedia jama.“ (SV1, s. 9)
V románe možno pozorovať prepojenie pramenného historického materiálu
s jeho literárnym spracovaním. Spája sa v ňom historická dokumentárnosť so
subjektívnymi motívmi, fantazijnými prvkami a umeleckou fikciou.
194