Kompletný zborník vo formáte PDF - Jazykovedný ústav Ľudovíta ...

však prehlbuje jeho záujem o fonológiu. V roku 1937 obháji dizertačnú prácu
Les parlers slovènes de Podjunje en Carinthie v Paríži a o dva roky neskôr
sa stáva docentom na Univerzite v Ľubľane obhájením práce Narečje vasi Sele
na Rožu, ktorá, ako to sám spomína 3 , predstavuje prvú štrukturalistickú dialektologickú
prácu. Tu sa zrodí aj vzácna a dovtedy jediná monografia tohto druhu
v Slovinsku Slovenski verz /Slovinský verš/.
Najmä zásluhou prof. Ľ. Nováka smerujú v r. 1941 Isačenkove kroky do
Bratislavy, kde sa stretáva s komplikáciami. „Hoci sa tu počítalo s jeho prechodom
na univerzitu, úrady klérofašistického tzv. slovenského štátu mu po dva roky
nedali právo prednášať, a keď mu konečne uznali habilitáciu z Ľubľany, musel
sa až do oslobodenia uspokojiť v podstate s vyučovaním praktickej ruštiny na
bývalej Vysokej obchodnej škole.“ 4 Ďalej sa dozvedáme, že ako predstaviteľa
protifašisticky orientovanej inteligencie ho fašistické úrady vypočúvajú a na jar
1945 ho napokon zaistí gestapo a len zásluhou sovietskej armády sa opäť dostáva
na slobodu. V 40. rokoch sa stáva významnou práca o pôvode Frizinských
pamiatok, v ktorej popiera ich slovinský pôvod a spája ho so staroslovienčinou
a hornou nemčinou. Tým si zrejme pohnevá istý okruh slovinských lingvistov
a k zmiereniu s nimi dochádza až po niekoľkých rokoch, v liste z 27. mája 1975
píše: „Ja som tu mal jeden z najväčších morálnych triumfov života, keď ma
Ljubljanska univerzita a akadémia pozvali na prednášky. Je príznačné, že iniciátormi
neboli moji vtedajší vrstovníci, ale aj moji vtedajší žiaci... Vieš, že ma
vtedy verteuflovali za Frizinske pamiatky a že Kolarič písal o „nevedeckosti“...
Prednášky ale sa premenili na triumfálny návrat, kde predsedajúci na konci
konštatoval, že moja slovinčina a znalosť tamojších pomerov ja taká, že navrhuje,
aby som bol „nazaj nostrificiran na Slovensko“. Moja slovinčina sa skutočne
zlepšila od čias pražských a mládež mi robila nicht enden wollende
Ovationen. A čo je viac: začali so mnou rokovať o spolupráci na novom, no
tentokrát „vedeckom“ (to je narážka na Kolariča) vydaní Frizinských pamiatok.
Mám stochutí sa tam presťahovať...a pôsobiť ako Gastprofessor. Skrátka: bol
to come back, ako stojí v knižke, a ja z toho mám úžasné zadosťučinenie (spolu
s novým vydaním Slovenského verza /Slovinského verša - pozn. autora/, kt. ostal
povinnou lektúrou pre všetkých slovinistov).“
Počas jeho pôsobenia v Bratislave v polovici štyridsiatych rokov bol založený
Bratislavský lingvistický krúžok. Keďže nemal stále miesto, po odchode
z Bratislavy pôsobí ešte v Ľubľane, Olomouci, Berlíne, prednáša na škandinávskych
univerzitách, ďalej na Kalifornskej, Michiganskej a Jalskej univerzite,
a samozrejme sa vracia na pôdu Univerzity v Klagenfurte. Na obdobie, ktoré je
predmetom korešpondencie, sa vzťahujú tieto pôsobiská: 1957- 1958 Olomouc/Palackého
univerzita, 1960 Olomouc/Praha/Berlín, 1961 Olomouc/Berlín,
3
List z 22.1. 1975
4
ĎUROVIČ, Ľubomír: Prof. A.V. Isačenko päťdesiatročný. In: Československá
rusistika, 1956, roč. 1, s. 29
110