Kompletný zborník vo formáte PDF - Jazykovedný ústav Ľudovíta ...

a Kubriakovovej vnútornej syntaxe) ukazujú, že medzi onomaziologickou bázou
a onomaziologickým príznakom môžeme pozorovať latentný onomaziologický
spoj (OS) ako tretí prvok onomaziologickej štruktúry. OS má povahu tranzitného
člena, ktorý usúvzťažňuje onomaziologickú bázu s onomaziologickým
príznakom a dopĺňa to, čo nie je v slovotvornej štruktúre slovotvorne motivovaného
slova explicitne vyjadrené, napr.:
SZ
SF
strel - ec
„strieľa“ [1. „zo zbrane“] „osoba mužského pohlavia“
[2. „loptu na bránu“]
[3. „šachová figúrka“]
OP OS OB
Onomaziologický spoj explicitne nevyjadrený na forme, to sú v podstate
implicitné sémantické príznaky, ktoré sa navrstvujú na motivačný význam
motivátu (slovotvorne odvodeného alebo zloženého slova) ako sémantický
dodatok a vedú k vzniku nového lexikálneho významu slova, napr. bielizeň – motivačný
význam: „čo je charakteristické bielou farbou“, lexikálny význam:
„spodné šatstvo al. posteľné obliečky“; dozrieť 2 – motivačný význam: „zrakom
dosiahnuť, dovidieť“, lexikálny význam: „dať pozor na niekoho, na niečo“.
„Čím viac sémantických príznakov absorbuje onomaziologický spoj v podobe
sémantického dodatku, tým väčší je nesúlad medzi slovotvorným a lexikálnym
významom, teda čím väčšia sémantická kapacita derivatémy, tým väčšmi sa
dané slovo demotivuje (slovotvorný význam sa „prekrýva“ lexikálnym významom)“
(Furdík, 2004, s. 56). Vzťah medzi motivačným a slovotvorným významom
chápeme v intenciách s J. Furdíkom ako vzťah medzi konkrétnym a abstraktným:
slovotvorný význam je zovšeobecnením jednotlivých motivačných
významov, napr. slovotvorný význam derivátov dovidieť a dopočuť je „dejom
vyjadreným v motivante dosiahnuť niečo“.
Onomaziologický spoj tým, že dotvára lexikálny význam, pomáha odlíšiť
významy polysémickej jednotky, napr. polievkar/polievkár:
SZ
SF
polievk - ar/ár
„polievku“ [1. „rada varí“] „osoba mužského pohlavia“
[2. „rada jedáva“]
[3. „ako kuchár – špecialista na“]
OP OS OB
stredu, ktorý je funkciou tohto označenia. (Ľ. Novák, 1968, s. 23). Ľ. Novák svoju teóriu
postavil na troch prameňoch: vychádzal zo Saussurovej tézy o linearite jazykových útvarov,
z teologického učenia o Svätej Trojici a z princípu ternarity v hudbe, a to v hudobnej
akustike a v štruktúre klasických hudobných foriem.
216