Kompletný zborník vo formáte PDF - Jazykovedný ústav Ľudovíta ...

legiend o ňom. Objavili sa preto do istej miery oprávnené názory, že tieto príbehy
boli propagandistickým nástrojom v rukách uhorského kráľa (pozri Andreescu,
2001, s. 151).
Rok 1462 je pre túto štúdiu mimoriadne zaujímavým. Práve začiatkom tohto
roka knieža Valašska Drakula žiada uhorského kráľa Mateja Korvína, aby mu
pomohol v boji proti Turkom. Kráľ mu posiela pomoc v podobe kapitána Skalice
a Trnavy Johanna III. von St. Georgen und Bösing, čiže Jána zo Svätého
Jura a Pezinka. Práve tento totiž vtedy získal trón sedmohradského vojvodu
s veľkou mierou právomocí a samostatnosti, a tým sa stal i mocným a nebezpečným
susedom valašského kniežaťa. Podľa nás možno práve on mal prsty
v podvrhnutom zradcovskom dopise valašského kniežaťa a sťažnosti sedmohradských
kupcov na Drakulu, na základe čoho ho Matej Korvín v októbri ešte toho
istého roku 1462 na 12 rokov uväznil.
Kapitánom Skalice a Trnavy bol od roku 1459 i Jánov brat Žigmund, ktorý
mal okrem toho významný titul slavónskeho bána, čiže miestokráľa chorvátskeho
Slavónska, a od roku 1460 bol Feldhauptmannom cisára Friedricha III.
Habsburského. Pre oboch bratov bolo vôbec príznačné, že sa snažili v rozporoch
uhorského kráľa a nemeckého cisára získať čo najväčšiu moc pre seba. V rokoch
1458 – 1459 stáli v protikráľovskej strane a za kráľa Uhorska prehlásili cisára
Friedricha. Ten im za to v Uhorsku dal mnohé práva, takmer až neobmedzené,
rozšíril im erb, daroval viaceré panstvá v Rakúsku atď. Potom však obaja prešli
na stranu Mateja a vďaka tomu získali tituly slavónskeho bána, resp. sedmohradského
vojvodu. Ján sa vyznačoval veľmi svojskými cnosťami, tak príznačnými
pre vtedajšie nepokojné obdobie, takže svoje ambície napokon pretavil až do
otvorenej vzbury proti Matejovi Korvínovi, keď sa dal sedmohradskou šľachtou
v roku 1467 vyhlásiť za sedmohradského kráľa. Ešte v tom roku však jeho revolta
skončila. Matej ho vojensky porazil, zbavil trónu, ale hneď na to opäť
prijal medzi svojich „milých verných“ (Wertner, 1891, s. 51 – 54).
Z hľadiska dejín slovenského jazyka je však oveľa viac ako vzťah k politike
a morálke dôležitý vzťah Johanna von St. Georgen und Bösing k jazyku. Tu
treba povedať, že rod svätojurských a pezinských grófov je starobylý slovenský
rod s pôvodom v Nitre a na svoj slovenský pôvod zrejme nezabudol a na svojich
panstvách slovenčinu, resp. slovakizovanú češtinu pestoval. Toto dokazuje
napríklad list z 2. decembra 1459 napísaný v Trnave, ktorého začiatok znie: „My
Hanus hrabie od Swateho Girzie a z Pezinku vyznávámy tiemto listem obecně
přede všemi, ktož jej uzřie a uslyšie, že jsmy gleitovali a mocí listu tohto ubezpečujem
najprv sami před sebú, před panem bratrem naším panem gróf Zigmundem“
atď. (Chaloupecký, 1937, s. 101).
Ako sme už povedali, nemecká verzia Rozprávania o vojvodovi Drakulovi
vznikla v roku 1462. Na základe podrobných analýz sa usudzuje, že pôvodný
nemecký text vznikol v Sedmohradsku a nato sa stal „dokumentačnou“ bázou
na propagandu, ktorú začal a pestoval kráľovský dvor. Určite práve tu bol potom
preložený do latinčiny, aby sa dostal do Nemecka, kde potom koncom storočia
422