Kompletný zborník vo formáte PDF - Jazykovedný ústav Ľudovíta ...

Výsledkom preto zostáva neraz zlomkovitosť a tiež určitá „disharmónia“
jednotlivých elementov (čiary, čmáry a krivky listu). Práve tie tvoria z primárneho
hľadiska bežný inventár textu a fungujú akoby bez zvláštnych funkcií.
Z istého pohľadu však dokážeme vnímať charakter týchto usporiadaní, na tomto
pozadí evokujú prostriedky odlišného kódovania reči. V takom prípade viac
ako presné, zmysluplné vysvetlenie, v nej vzniká rovina detailov, existujúca so
schopnosťou vytvárania výrazne estetických ornamentov. Neskôr ale takáto hra
na zvýraznenie „výtvarnej“ (estetickej) hodnoty napísaných slov končí. Autor
akoby postupne popieral možné interpretačné pokusy (napr. aj naše). Odmietanie
týchto pomocných prístupov registrujeme v prozaikovom usmerňovaní
najprv len anonymných ťahov k istým pravdepodobne vysvetľujúcim zámerom.
Abstraktnejšie tvary získavajú konkrétnejší charakter. Za nimi sa postupne
stráca sila špecifického rozloženia slov: „charakter písma sa dá nazvať jasným
a čistým, hoci nepôsobí ako písmo kroník, hoci nepôsobí ako cifrované a stiesnené
správy osvietencov, hoci nepôsobí ako anonymné kaligrafické písmo“
(s. 23). Pri zachytávaní obrazov preto nehľadáme zvlášť pevné spojivo, čo môže
znamenať len trpezlivý spôsob evidovania rastúcej sily fragmentov. Konkrétna
priestorová „linearita“ potvrdzuje fakt, „že rozpoznat danou nekonzistenci je
obtížnější“ (Eco, 1997, s. 638), čo je charakteristické pre primárne verbálne
stvárnenie sveta, keďže pri vizuálnom predpokladáme vnímania celku.
V tomto prípade sa môžeme ešte pristaviť pri existencii jednotlivých písmen,
ktorým akoby sme prisudzovali primárne priestorové charakteristiky. Pripomínajú
známe (poznateľné) veci, no samé osebe nikdy predmetnú podobu nenadobudli.
W. Kalaga k takýmto prípadom priraďuje práve „písmená abecedy“ (Kalaga,
2006, s. 157), obsahujúce rôzne úrovne symbolického potenciálu. Majú štatút
samostatných existencií, na čo sme už v prípade zlomkových detailov skúmanej
prózy upozornili. Ich posun k forme autonómnej existencie (na úroveň slova) im
ale celkom paradoxne umožňuje kontext celej kapitoly, ktorá túto špecifickú potencionalitu
čiastočne generuje. Jej ziskom je zvláštna dynamizácia aktuálnych
výpovedí, čo znamená, že tiež podlieha neustálym aktualizačným premenám.
Do tohto obrazu zapadá rovnako pohľad na ženskú tvár. Podrobuje sa vplyvu
„ornamentálnych“ detailov: „viečka Anny sa tiež ponášajú na gotické viečka vyrezávaných
svätíc a hádam by aj mohli pripomínať gotické viečka na sochách a na
obrazoch so zláteným pozadím“ (s. 24). Rozprávač registruje priestor ako primárnu
hodnotu. Postava s ním začína výrazne splývať, čo má na svedomí jeho zámerne
nepresné označovanie hranice medzi nimi. V tomto mieste môžeme uviesť
priliehavú tézu, podľa ktorej je dôsledkom podobných opisov taký „obraz světa,
v němž prostor představuje sémantickou dominantu“ (Jedličková, 2003, s. 210).
Ten potvrdzuje dominantnosť aj na iných miestach prózy. Dôkazom sú grafické
odčlenenia sa od dialogických častí, čím potvrdzujú relatívnu samostatnosť.
V týchto prípadoch si neosobný rozprávač všíma veľmi pomalé plynutie udalostí,
spomaľované opisnými detailami: „ale nevidí kŕčovitú honosnosť, nevníma
konzoly so stlačenými volutami, mašle z pieskovca, ani vlysy ani rozety“ (s. 65).
67