Kompletný zborník vo formáte PDF - Jazykovedný ústav Ľudovíta ...

skutočnosti. Prevahou písali a píšu spisovatelia: prósa, materialismus“. Napriek
kodifikácii etymologického spôsobu písania si S. Cambel uvedomoval, že správnejšie
a jednoduchšie by bolo aj v tomto prípade uplatniť fonetický princíp
a v súlade s výslovnosťou kodifikovať tvary próza, materializmus, čím by sa
udôslednila zásada, „dľa ktorej náležitými slovenskými literami píšeme cudzie
litery, kde by sviesť mohly slovenského čiateľa nemiestne čítať“(Cambel, 1901,
s. 721). Už v 3. vydaní Rukoväti sa zásluhou J. Škultétyho odstránila táto nedôslednosť
a kodifikovali sa tvary Azia, próza a i. (pozri Cambel, 1919, s. 242).
V Pravidlách slovenského pravopisu (1931) došlo k širšiemu uplatneniu fonetického
princípu, zjednodušilo sa písanie zdvojených spoluhlások a namiesto grafémy
ä, ktorá suplovala latinské ae, sa v súlade s výslovnosťou kodifikovali
grafémy e, é. Etymologický princíp dominoval a dominuje dodnes pri písaní
vlastných mien cudzieho pôvodu (osobných mien a geografických názvov), napr.
Goethe, Shakespeare, Rousseau, Mickiewicz, Greenwich, New York, Nancy (porovnaj
PSP, 1931, s. 17, PSP, 1940, s. 20, PSP, 1953, s. 44 – 45). Neuplatnil sa
však dôsledne, existuje skupina názvov, ktoré v slovenčine zdomácneli, resp.
pomenúvajú veľké a známe kultúrne strediská, veľké rieky a pri ich zápise sa
využíva fonetický princíp, napr. Atény, Egypt, Cézar (tamže).
Pri kodifikovaní pravopisu cudzích slov v uvedených kodifikačných príručkách
sa uplatňovali etymologický a foneticko-fonologický princíp diferencovane
v závislosti od stupňa zdomácnenia cudzích slov v systéme spisovnej slovenčiny
a v závislosti od ideových východísk jednotlivých kodifikátorov. Vyššia
miera uplatnenia etymologického princípu v Cambelovej kodifikácii súvisela
s rešpektovaním staršej pravopisnej tradície. Súčasná kodifikácia pravopisu
cudzích slov nadväzuje na zásady stanovené už v prvých Pravidlách slovenského
pravopisu (1931). Kľúčovým kritériom, od ktorého závisí uplatňovanie fonetického
či etymologického princípu, je stupeň zdomácnenia danej cudzej
jednotky v systéme spisovnej slovenčiny.
Ďalším problémovým javom bola kodifikácia písania predpôn s-, so-, z-,
zo-, vz-, resp. predložiek s, so, z, zo. Aj v tomto prípade sa prejavilo súčinné či
konfliktné pôsobenie etymologického a fonetického princípu. V kodifikáciách
pravopisu od Rukoväti (1902) až po Pravidlá (1940) pri písaní predpôn s-, so-,
z-, zo-, vz- dominovali významové kritériá. V Rukoväti, Pravidlách z roku 1931
i z roku 1940 sa uplatnilo pravidlo, podľa ktorého mal na písanie uvedených
predpôn vplyv význam: predpona s- sa používala, ak išlo o význam „shora
nadol alebo vôbec odkiaľsi preč s povrchu“, napr. spadnúť, shodiť, svážať s poľa
(pozri Cambel, 1902, s. 29, PSP, 1931, s. 37, PSP, 1940, s. 53) a vo význame
„spolu, dovedna“, napr. složiť, shodnúť sa, smiesiť, srozumeť sa (ďalšie príklady
pozri Cambel, 1902, s. 29, PSP, 1931, s. 37, PSP, 1940, s. 53 – 54). Zaviedla
sa analogicky aj tam, kde je v príbuznom slove so-, napr. sberať podľa sobrať,
shon podľa sohnať (PSP, 1931, s. 37, PSP, 1940, s. 53). Predpona z- sa kodifikovala
v slovách, v ktorých má význam „odluky“, napr. zbehnúť, zriecť sa (PSP,
1931, s. 38, PSP, 1940, s. 54). Fonetický princíp sa uplatnil pri písaní predpôn
366