Kompletný zborník vo formáte PDF - Jazykovedný ústav Ľudovíta ...

Základné zásady a pravidlá slovenskej pravopisnej sústavy boli stanovené
už v prvej kodifikácii A. Bernolákom a boli potvrdené kodifikáciu Ľ. Štúra. Išlo
predovšetkým o uplatňovanie foneticko-fonologického princípu, popri ktorom
sa uplatňovali aj morfologický, funkčný a tradičný (historický) princíp. Súčasnú
podobu slovenského pravopisu výrazne ovplyvnila hodžovsko-hattalovská
reforma, ktorá zaviedla etymologický princíp – písanie podľa pôvodnej podoby
slova, čím sa pravopis priblížil princípom ortografických sústav ostatných slovanských
jazykov. Išlo o rozlišovanie y, i, ý, í, zavedenie hlások ä, ľ, é, iu,
dvojhlásky sa začali písať v podobe ia, ie, iu, ó (ô). Obmedzilo sa písanie mäkčeňa
v skupinách de, te, ne, le, di, ti, ni, li. Po tejto radikálnej reforme v nasledujúcom
období prešla kodifikácia slovenskej ortografickej sústavy ďalšími
úpravami, ktoré zahŕňali čiastočné pravopisné reformy, ale i úpravy pravopisu
jednotlivých javov. Pravopisná kodifikácia súčasnej slovenčiny sa opiera o viacero
princípov. Dominantné postavenie má foneticko-fonologický princíp, popri
ktorom sa využívajú aj morfologický, gramatický, funkčný, etymologický
a historický princíp. V jednotlivých obdobiach dejín spisovnej slovenčiny sa
tieto pravopisné princípy uplatňovali v rôznej miere a s rôznou dominanciou.
Cieľom tohto príspevku je poukázať na niektoré čiastočné reformy a úpravy
v kodifikácii slovenskej ortografickej sústavy po hodžovsko-hattalovskej reforme
na konci 19. a v prvej polovici 20. storočia. Na základe komparácie základných
pravopisných kodifikačných príručiek chceme postihnúť mieru uplatňovania
jednotlivých pravopisných princípov (najmä etymologického a foneticko-fonologického)
pri kodifikačných úpravách. Tieto princípy svojou konfliktnosťou
v minulosti i súčasnosti určovali a určujú charakter slovenského pravopisu.
Východiskom opisu ustaľovania pravopisnej normy sú základné kodifikačné
príručky – Rukoväť spisovnej reči slovenskej (1902), jednotlivé vydania
Pravidiel slovenského pravopisu (1931, 1940, 1953). Stav slovenského pravopisu
na konci 19. a začiatkom 20. storočia reflektovala Cambelova Rukoväť
spisovnej reči slovenskej. S. Cambel uskutočnil kodifikáciu formálnej stránky
slovenčiny už v diele Slovenský pravopis (1890). Už tu sa objavil tzv. Abecedný
ukazovateľ, ktorý je predchodcom slovníkovej časti Pravidiel. Uvádzali sa
v ňom slová, ktoré boli problémové z hľadiska pravopisu alebo ohýbania (skloňovania
i časovania). Toto dielo sa stalo podkladom pre pravopisnú časť Rukoväti.
V kodifikácii pravopisu nadviazal na hodžovsko-hattalovskú reformu, bol
zástancom etymologického princípu v pravopise, ale uznával právo odchyľovať
sa od neho v dôsledku rešpektovania tradície, rešpektovania ustálenej výslovnosti
alebo na rozlíšenie významu. V prípade ďalších pravopisných zmien pripúšťal
širšie uplatnenie fonetického princípu. 1
1
Cambelovou kodifikáciou slovenského pravopisu sa podrobne zaoberá vo svojej
štúdii M. Marsinová: K Czamblovej kodifikácii slovenského pravopisu. In: Slovenčina na
rozhraní 19. a 20. storočia. (Materiály z vedeckej konferencie o S. Czamblovi). Philologia
3. Red. L. Horečný. Bratislava: SPN, 1973, s. 67 – 76.
364