Kompletný zborník vo formáte PDF - Jazykovedný ústav Ľudovíta ...

„Večer ešte aj jedľové smolienky zlomyseľne praskajú. Čo zmôže smolenica proti
tme, ktorá presiahne dušu smutnú! Nezostáva s ním ani netopier, ktorý s tajomnou
nevšímavosťou prespáva krušné dni pod začadenou hradou.“ (SV1, s. 8)
V tichu uvažovania si Svätopluk všíma: „Aj brezy sa ustavične vypínajú a pohadzujú
hrivami ani neskrotné kobyly. A čo ešte ľudia! (SV1, s. 8)
Pocit neistoty a strachu je vyjadrený v prológu cez topos nádvoria tullunských
valov, múry svetlice a spomienka na trh s otrokmi na verdunskej lúke.
Medzi toposom nádvoria a svetlice v tullunských valoch nachádzame paradigmu,
ktorá sa vzťahuje na systematickú organizáciu miesta v narácii prológu.
„... kruh tullunských valov (sa) neúprosne zužuje a škrtí ho a možno iba od siniskalka
Izagrima závisí či sa kruh nezúži na uzol.“ (SV1, s. 9 – 10)
Do osobných spomienok, sebahodnotenia a skúmania „terénu“ pripravujúc
si útek vstupuje úsečný a strohý dialóg s otrokom, ktorého Svätopluk spočiatku
nepoznal:
„Knieža, ty ma nepoznáš? ... Hádam aj ... Som Ľuban, a to nie kráľ... (SV1,
s. 10 – 11)
Rozhovor anticipuje strach a hrôzu:
„Už sa videl na verdunskej lúke, na vychýrenom trhu otrokov, tam, kde sa miesto
slova servus zrodilo slavus a pohovorka: lacný ako slovenský rab.“ (SV1, s. 11)
Od opisovaného toposu a priestoru možno zacieliť pozornosť aj na synekdochický
detail. Pomenovanie servus (otrok) zastúpil názov slavus (Slovan),
ktorý predstavuje arbitrárnejší, „povrchnejší“ vzťah spájajúci vzájomne sa dopĺňajúce
elementy.
Vzťah priľahlosti, ktorý funguje v metonýmii je menej symbolicky „nabitý“,
ako napr. analógia založená na pocite hlbokej intímnej podobnosti a zároveň
pozostávajúca zo symbolickej motivácie.
Metafora, epiteton a prirovnanie sú podľa M. Jasińskej (1972, s. 394 – 395)
dôležité prostriedky na vyjadrenie vzťahu rozprávania k objektu. Sú tesnejšie
spojené s predmetom rozprávania. Čitateľ pri percepcii ich obrazno-subjektívneho
obsahu nerozptyľuje svoju pozornosť iba na zobrazované predmety, ale aj
na osobu premietajúcu sa v samotných zobrazeniach.
„Kto srdcom do krvava neoral bezdnú brázdu múk, nikdy sa nepovznesie k výšinám
škovránčieho opojenia. ... a jemu tie slová (Konštantína Filozofa – pozn.
RH) ustavične ťažia hlavu.“ (SV1, s. 7)
„Bolo mu čudné, že nechali jeho žart ako sirotu a Slavomír – kamenná tvár
siahol po brku a znova márnil vzácne teľacie kožky.“ (SV1, s. 7)
„On bol ustavične na koni, ustavične s hlavou v oblakoch, až sa v ňom zahniezdil
pocit, že kniežacia stolica k nemu prirástla“. (SV1. s. 7)
M. Ferko pomenúva veci metaforickým výrazom, pričom daný výraz vystupuje
aj v úlohe „vecného“ pomenovania, ktorým pretvára vyšší významový
metaforický rad na lexikálnu vrstvu, z ktorej čerpá jazykový materiál.
Podľa G. Genetta (pozri Michalovič – Minár 1997, s. 87) metafora by mala
byť v texte prirodzená, t. j. nikdy nie odvodzovaná príliš zďaleka (porovnáva-
196