Kompletný zborník vo formáte PDF - Jazykovedný ústav Ľudovíta ...

Vo voľnom pokračovaní Živého biča, v románe Hmly na úsvite, autor postupne
tieto princípy opúšťa. Do značnej miery to spôsobuje aj jeho snaha
o zachytenie širokého spektra povojnových udalostí v prvej Československej
republike. Pre tieto potreby presídľuje svoje postavy z dedinského prostredia
do mestského. Adam Hlavaj pre svoju zemitosť a zviazanosť s rodnou pôdou
prestáva byť tým najvhodnejším typom. Milo Urban začína preferovať postavy
dovtedy marginálne. Ich individualizáciou, ako aj presídľovaním (či už do
mestského prostredia, alebo tematizovaním vysťahovalectva, prevažne do
Ameriky) dochádza k deštrukcii obrazu dediny ako kolektívneho hrdinu diela.
Postava Adama Hlavaja zostáva súčasťou diela, no postupne je zatláčaná do
úzadia a objavuje sa prevažne v momentoch vrcholiaceho dramatizmu v diele
(napr. vyhnanie učiteľa Pařízka z Ráztok; alkoholické delírium dediny pri „využití“
peňazí darovaných Hlavajovi politickým agitátorom Horovičom; povodeň
atď.).V týchto situáciách sa autor sústreďuje predovšetkým na racionalitu postavy,
ktorá sa vďaka tomuto svojmu charakterovému rysu dostáva do opozície
voči dedinskému kolektívu. Monumentalizovanie Adama Hlavaja, ako sme sa
s ním mohli stretnúť v predchádzajúcom románe, sa stráca. Pri charakterizácii
postavy už nebadať princíp tajomna, či asociovanie ľudových tradícii, ako to
bolo prv. Dominantnú pozíciu teda definitívne nadobúda prvok racionality.
Milo Urban však svoje tvorivé princípy, známe z románu Živý bič, neodstraňoval
ihneď. V prvom vydaní románu Hmly na úsvite sa s nimi ešte môžeme
stretnúť. Napríklad hneď v prvej kapitole prvej časti, ktorá je lyrickým otvorením
románu. Prechod a plynutie času znázornené pohybom človeka reprezentuje
postava dekana Mrvu idúceho po grúni. Nasledujúci synekdochicky podaný
obraz je zároveň symbolom človeka, ktorý sa po predchádzajúcom nepokoji
vrátil ku každodennosti svojho života.
„Dekan Mrva šiel by ďalej a ďalej tak myslel, ale neďaleko nad cestou ktosi
orie. Pluh, pri pluhu človek a pred pluhom veľký, sivý kôň zapiera sa do zeme.
A keďže je to na samom temeni grúňa a za grúňom, hľadiac s cesty, nevidieť nič
vyššie, len modré pozadie oblohy, nepočuť nič iné, len vrzganie plužných koliesok
a spev neviditeľných škovranov, zdá sa, akoby oráč šiel po rozhraní vzduchu
a zeme, zdá sa, akoby chcel vytiahnuť brázdu okolo celej zemegule. Všetko
akési zväčšené, vystreté a sivý kôň v záplave jarného slnka nezdá sa byť sivý;
zdá sa byť biely a ohromne veľký.“ 7
V tradične známej činnosti je zároveň poukázané na veľkosť ducha človeka,
schopného odolávať tlaku (prekonaný vojnový konflikt), a to nielen ľudstva
všeobecne, ale aj človeka konkrétneho – Adama Hlavaja. Už v druhom vydaní
románu autor od takéhoto vstupného obrazu upustil a s postavou Adama Hlavaja
sa stretávame až omnoho neskôr, pri nátlaku farára Sýkoru na dedinčanov,
aby kúpili orolskú zástavu a nové zvony. Táto situácia je nám známa už aj
z prvého vydania. Autor tu zachoval predchádzajúcu tendenciu, vniesť do cha-
7
URBAN, Milo: Hmly na úsvite. Praha: Vydavateľstvo Družstevní práce 1930. s. 10
478