Kompletný zborník vo formáte PDF - Jazykovedný ústav Ľudovíta ...

v súčasnom školskom systéme podceňované a zaraďované k okrajovým vyučovacím
témam bez komunikačno-poznávacieho princípu. Proprium vzniká v jazyku
pre potreby komunikácie s prihliadaním na jazykové zákonitosti. Vlastné meno
napriek tomu vo vyučovaní nepredstavuje plnohodnotný komunikačný prvok.
Napriek tomu, že 60% respondentov v dotazníku odpovedalo, že vlastné
meno v jazyku „vzniká prirodzene, aby označovalo objekty, javy...“, asi 2%
z nich kombinovali odpoveď s tvrdením, že ide zároveň o výmysel jazykovedcov.
Nejednoznačnosť odpovede naznačuje neschopnosť žiakov rozlišovať
spontánnu nomináciu od zásahov jazykovedcov. Za bežný spôsob nominácie
považujú pomenúvanie objektov v „umelom, jazykovednom“ prostredí bez
viazanosti na konkrétne miesto v teréne. 11% opýtaných žiakov bolo presvedčených
o tomto nepragmatickom spôsobe nominácie. Spomedzi odpovedí sme
vybrali zaujímavý postoj k tvoreniu propria: „Nejaký frajer chcel zamachrovať.“
Žiačka, autorka výroku, nepozná základné predpoklady fungovania vlastného
mena v societe. Jednotlivcom vytvorené a individuálne používané názvy proprií
nemajú všeobecnú platnosť vlastného mena, pretože nedokážu vystupovať
v komunikácii ako identifikačno-diferenciačný prvok ( p. Krško, 1998, s. 115).
Nevyhnutnou podmienkou fungovania propria je jeho akceptovanie určitým
spoločenstvom a následné fungovanie v societe (porov. Blanár, 1996, s. 14).
Pre 2% respondentov figuruje proprium ako v minulosti realizovaný výmysel
jazykovedcov či iných ľudí. V súčasnej dobe tieto, už dávno vzniknuté, propriá
len opakujeme. Spomínané tvrdenie posúva živé podoby vlastných mien a novšie
synonymické varianty do úplného úzadia. Vo vyučovaní materinského jazyka,
ktoré by malo vychádzať zo zážitkovosti žiaka, proprium netvorí súčasť jeho
prežívania počas vyučovania. Toponymá, antroponymá či zoonymá, ktoré žiaci
spontánne používajú, učitelia nevyužívajú v ich vlastný prospech. Práve naopak.
Vyzdvihovaním menej zážitkovej stránky vlastného mena pestujú v žiakoch negatívny
vzťah k onymickej problematike. Žiaci základných škôl si nedostatočne
uvedomujú alebo si snáď nechcú uvedomovať potrebu fungovania vlastného mena
v spoločnosti. Spontánne, aj keď nie celkom správne, tvrdenie žiačky, že „vlastné
mená tu boli už od začiatku, lebo bol Adam a Eva, Kain a Ábel,“ podčiarkuje
potrebu existencie vlastného mena v spoločnosti. Žiačka si v tomto prípade zamenila
meno nositeľa s ním samým, no vo vnímaní detí ide o bežný jav. Z praxe
vieme, že ak si dieťa v procese nadobúdania komunikačných návykov osvojí
vlastné meno, neskôr ho využíva na označovanie iných podobných alebo rovnakých
objektov, napr. dvojročné dieťa si počas sledovania rozprávky Nemo osvojilo
pomenovanie tejto ryby. V dlhšom časovom odstupe sme dieťaťu ukázali hračku
ryby a ono ju automaticky pomenovalo Nemo, hoci podobnosť medzi nimi bola
minimálna. Už tento fakt upozorňuje na neskoršiu potrebu oboznamovania žiakov
s procesom onymickej nominácie a motivácie. Neznalosť základných faktov
spôsobila u žiačky nepresnosti vo vnímaní proprií. Načrtnutie etymologického
výkladu biblických symbolických mien Adama a Evy by žiačke pomohlo pochopiť
rozdiel medzi onymickým objektom a jeho pomenovaním.
27