Kompletný zborník vo formáte PDF - Jazykovedný ústav Ľudovíta ...

právania o prednesených témach a o všeličom inom do neformálnych priestorov
a polôh. Ono to, pravda, všetko býva súčasťou aj „dospelých“ konferencií, len
v trošku inej podobe – mladosť má predsa svoje špecifiká a myslím, že naša
skúsenosť dáva zapravdu predstave o bližších vzťahoch zrodených v kolokviálnom
prostredí, najmä u tých, ktorí prichádzali opakovane (a či to nebýva väčšina?).
K pocitu kolokviálnej družnosti patrí iste aj to, čo povedal Láďa Janovec
v už spomínanej osobnej správe o Kolokviách: „K jednotlivým ročníkům kolokvia
se vážou i rozmanité události a historky (kdo co kdy historického řekl, kdo
„jel a nepřijel“, co se kdy stalo a nestalo), které jsou jako kolokviální folklór
vděčně převyprávěny a předávány dál, pochopitelně přesně ve stylu folklóru
upravovány a někdy i zkreslovány – to však také patří k pocitu společenství“.
Sama som Kolokviu vďačná, že mi okrem odborného prínosu a radosti z poznania
prác mladších kolegov dalo mnohé trvalé osobné vzťahy, doma aj v „cudzine“.
Neprchavé stretnutia...
Dnes je tu veľa nás, starších kolokvialistov, ale aj veľa nových, mne už nie
známych, „prvokolokvialistov“ aj už nie celkom prvo – žije si ono teda svojím
životom... Chcela by som sa, môžem aj ako „súkromná osoba“ vari, poďakovať
(okrem účastníkov) všetkým, čo sa priebežne starajú o to, aby žilo – organizátorom,
už nie len bratislavským (veď v posledných rokoch to bol aj Prešov,
Nitra, Banská Bystrica). Aj za stálu pozornosť zo strany organizujúcich inštitúcií,
Slovenskej jazykovednej spoločnosti pri SAV (dnes pod vedením Jána Bosáka,
s vedeckotajomníčkovskou opaterou Gabiky Múcskovej pri spolupôsobení
Márie Šimkovej), Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV a ostatných
slovakistických pracovísk. Aj za prítomnosť kolegov „nekolokviálneho veku“
– viete sami, kto v priebehu rokov prichádzal vypočuť si prednášané príspevky
a ponúknuť svoju odbornú zrelosť do diskusií. Je krásne, že si nachádzali (a verím,
že aj budú nachádzať) čas – spomeniem za všetkých aspoň pána profesora
Horeckého, ktorý v prvom desaťročí pravidelne trávil pracovné aj mimopracovné
kolokviálne chvíle s nami. Bolo by pekné, keby takto rozvíjavo prichádzali,
s vlastnou kolokviálnou skúsenosťou, aj tí, ktorí už vyrástli z osobného kolokviálneho
času a majú už svojich, ďalších mladých „odborných zverencov“ (a rada
by som, ako sa mi bude dať, napr. aj ja – chýba mi). Pozornosť venovaná Kolokviu
svedčí iste o tom, že sa vidí zmysel podujatia a teda zrejme aj zmysel
investovania síl do jeho prípravy a priebehu – čo s narastajúcim počtom kolokvialistov
je nepochybne čoraz náročnejšie...
Kolokvium postupom rokov tak trošku vyrástlo z tej koncepcie, s ktorou sme
ho zakladali. Narastajúci záujem oň sa dostával (dočasu sa nám to darilo zvládať)
a aj ďalej dostáva do rozporu s princípom, resp. navzájom súvisiacimi
princípmi, ktoré sa zdali nosné: netematizované podujatie (aby sa nestretali len
tí, ktorí pracujú na blízkych témach – keď na to sú „špecializované“ konferencie
či semináre), nečlenenie programu do sekcií (ten istý princíp – aby každý
počul každého a získal tak širší prehľad aj širší okruh potenciálnych „odborných
známych“ a prípadných spolupracovníkov do ďalších pracovných rokov), mul-
12