Kompletný zborník vo formáte PDF - Jazykovedný ústav Ľudovíta ...

Kapitoly poskytujú retrospektívu aj určité informácie o udalostiach, postavách,
ich osudoch (Vorgeschichte) v podobe citácií z naračných historických
prameňov alebo staroslovienskych literárnych prameňov Moravsko-panónskych
legiend.
M. Ferko v románe Svätopluk využil odchýlku od predpokladaného usporiadania
udalostí, ktoré označujeme ako anachrónie. Anachróniu možno dešifrovať
vzhľadom na naráciu, do ktorej je vložená. V prológu románu možno
sledovať naratívny postup, ktorým sa rozpráva neskoršia udalosť, a to prostredníctvom
rozprávača alebo aktantov deja, označujeme ju ako ANALEPSIS,
ktorá má dosah, t. j. časový odstup tri roky a rozsah, t. j. trvanie niekoľko
mesiacov. M. Ferko vyplnil časové a udalostné medzery spätnými „návratmi“,
ktoré kompletizujú príbeh a poúčajú čitateľa o predchádzajúcom. Podľa G.
Genetta ide o externú analepsis, ktorá má začiatok a koniec pred TERAZ
(Michalovič – Minár, 1997, s. 125).
„Áno, odtiaľ treba klbko rozmotávať, tam sa treba vrátiť“. (SV1, s. 13)
Vzťah časovej postupnosti udalostí, trvania príbehu možno skúmať podľa
návrhu G. Genetta (tamže, s. 143) cez štyri naratívne pohyby:
1. elipsu (výpustku) – kedy trvanie času rozprávania je neporovnateľne
menšie než „vypustený“ čas príbehu. Dej románu sa odohráva od Veľkej
noci r. 867 do vytvorenia Veľkomoravskej ríše (r. 871).
V prológu možno vnímať odlíšenie medzi časom fikcie – préteritom
a časom vzťahujúcom sa na „skutočno“ (dokumentované a chronologicky
registrované, napr. vo Fuldských análoch) a časom (vnútorného,
osobného) monológu postavy Svätopluka.
2. popisnú pauzu: kedy čas rozprávania je neporovnateľne väčší ako čas
príbehu. Obsah reči, t. j. výpoveď nie je viazaná na časovú postupnosť
a vzťahuje sa k javom prítomným, minulým, budúcim i nadčasovým.
V románovej trilógii Svätopluk sa dej odohráva v priebehu štyroch rokov
(867 – 871) v rozsahu približne 800 strán. Využíva pritom „spätné
pohľady“, t. j. sprítomňovanie najdôležitejších životných situácií postáv
a „spätné pohyby“, kedy dianie je zachytené cez rôzne spomienky, správy
a vysvetlenia postáv.
3. scéna: rieši problém dimenzie času a reči v procese rozprávania s dôrazom
na dialogizovanú viacvrstevnosť procesu rozprávania a napätie
medzi slovami postáv a rozprávačom. Reč postáv (dialóg, resp. monológ)
pokladajú francúzski štrukturalisti za zvláštny spôsob rozprávania, a to
rozprávanie, v ktorom sa môžu realizovať rôzne formy reprodukcie reči
(priamej, nepriamej, správy o reči atď.)
4. zhrnutie: je naratívnym pohybom pokrývajúcim vzťah medzi scénou
a elipsou.
Rozprávanie s opisom v prológu (SV1, s. 8 – 13) je generované metonymickým
princípom. Vytvára metonymickú sériu, ktorú možno naznačil ako (duša)
- srdce – muky – brezy - nádvorie.
195