Kompletný zborník vo formáte PDF - Jazykovedný ústav Ľudovíta ...

Na strane druhej je ale nespochybniteľné, že v lingvistike – rovnako ako v ostatných
vedných odboroch – sa dnes už proste ani nesnažíme vypočítavať po
vzore pozitivistov presný počet jednotlivých vedných disciplín a vymedzovať
ich hranice, ale skôr máme tendenciu uznávať, že prechody medzi jednotlivými
disciplínami sú prirodzené, ich vzájomné vzťahy zložité a ich hierarchia často
závisí od uhla, z akého na danú problematiku nazeráme“ (Černý, 1996, s. 464).
A práve lingvokulturológia, ktorá v sebe spája predmetné oblasti kulturológie
a pragmaticky orientovanej lingvistiky, je jedným z vedľajších produktov spomínaného
epifenoménu modernej vedy, resp. tendencie po interdisciplinárnom
zameraní súčasných vedných odborov.
2. Východiská vzniku kulturológie
V kontexte toho, čo bolo povedané v úvode, možno za východiskový predpoklad
vzniku lingvokulturológie považovať prudký zlom, ktorý nastal v lingvistike
na začiatku sedemdesiatych rokov tradične označovaný ako komunikatívno-pragmatický
obrat v lingvistike. Išlo v ňom o akési „preskupenie síl“,
ktoré v najvšeobecnejšej rovine charakterizujeme ako prechod od systémovej
ku komunikačnej lingvistike. „Začlenenie jazyka do komplexnejších súvislostí
komunikačnej činnosti bolo vyvolané šíriacim sa názorom, že znakové systémy
nie sú samoúčelné, ale vždy len prostriedkom k mimojazykovým účelom, že sú
preto determinované rovnako „externými faktormi“, a teda iba takto ich možno
vysvetliť v úplnosti“ (Helbig, 1991, s. 11). Na rozdiel od prvotného, klasického
štrukturalistického postulátu lingvistického bádania, podľa ktorého sa má jazykovedné
skúmanie koncentrovať na oblasť imanentnej lingvistiky (langue),
postulát lingvistického výskumu po uskutočnení komunikatívno-pragmatického
obratu v lingvistike znie: „Všetko, čo má vzťah k jestvovaniu a fungovaniu
jazyka, je v kompetencii lingvistiky. Jazykoveda sa usiluje o vybudovanie prirodzeného
modelu jazyka, ktorý zobrazuje reálny jazyk, t. j. ktorý neabstrahuje
od dôležitých faktorov jestvovania a fungovania jazyka“ (Dolník, 1993, s. 9).
Čistá, systémová, imanentná lingvistika sa tak dostáva do úzadia, jej poznatková
báza sa prehodnocuje a výrazne subjektivizuje, čoho dôkazom je prechod od
objektívneho k subjektívnemu nazeraniu na jazyk. Zároveň prijatie uvedeného
postulátu modernej interdisciplinárnej jazykovedy nás oprávňuje k hľadaniu
ďalších komponentov či sústav, ktoré majú rovnako vzťah k existencii a fungovaniu
jazyka. Už pri bežnom uvažovaní nám vychodí, že takouto dôležitou
sústavou vo vzťahu k jazyku je kategória kultúry.
Jedným z dôsledkov spomínaného komunikatívno-pragmatického obratu
v lingvistike je i výrazné rozšírenie jej hraníc, resp. otvorenie sa lingvistiky
prístupom, ideám a metódam z iných vedných odborov. Výrazne interdisciplinárny
až multidisciplinárny charakter súčasných hraničných lingvistických
disciplín, akou je aj lingvokulturológia, možno interpretovať v dvojakom zmysle.
Okrem toho, že sa v týchto disciplínach kombinujú vždy metódy a prístupy
207