Kompletný zborník vo formáte PDF - Jazykovedný ústav Ľudovíta ...

podporovateľom národného obrodenia a vzniku samostatného Bieloruska ako
jedného z európskych štátov. Bol jedným z prvých profesorov vzniknutého
Minského pedagogického inštitútu. Druhé vydanie tretej časti „Bielorusov“
vyšlo v Petrohrade pod názvom Старая западнорусская словесность (1921)
a venuje sa predovšetkým funkcii národného jazyka západnej Rusi v úlohe literárneho
jazyka. Podrobne charakterizuje písomníctvo, ktoré vzniklo na bieloruskom
území – od prvej tlačenej knihy F. Skarynu až po jeho súčasníkov
publikujúcich predovšetkým v časopisoch Naša dolja a Naša niva. Na základe
tejto práce, ktorá ako prvá podáva ucelený obraz bieloruskej literatúry je jasné,
že sa Karski počíta ako zakladateľ literárnej vedy v Bielorusku. V treťom vydaní
Художественная литература на народном языке (1922) len upevňuje
svoju pozíciu literárneho vedca a predstavuje sa ako folklorista, pretože tu
podáva obraz bieloruskej literatúry od textov ľudovej slovesnosti až po súčasnú
umeleckú tvorbu Je to dôkladná analýza textov od 17. storočia po posledné dni
pred vydaním knihy. Kompletná tretia časť nesie názov Народная словесность.
J. F. Karskému sa podarilo splniť plán – priniesol ucelený obraz tvorby,
národného ducha, hodnotnej reči a dokázal bieloruskú neopakovateľnosť a nenapodobiteľnosť,
teda odlišnosť od susedov, čím naplnil myšlienku samostatného
slovanského národa. Aj keď bola táto siedma kniha poslednou, určite to
nebolo z autorovej vôle, lebo už v nej prezentoval svoj veľký plán pokračovať
v encyklopédii bielorusistiky. Mal predstavu o vytvorení dialektologického
atlasu ruského, bieloruského a ukrajinského jazyka, plánoval kompletný výkladový
slovník bieloruštiny a slovník bieloruských spisovateľov. Pre štvrtú časť
„Bielorusov“ mal už aj meno – Слоўнік беларускай мовы.
Rastúca sila národného obrodenia sa prejavovala aj v praktickom živote
a jedným z prejavov „bieloruskosti“ malo byť vytvorenie novej univerzity
v Minsku. Karski v Petrohrade sa, so spolupracovníkmi Uladzimiram Pičetom
v Moskve a Jazepom Dylom v Minsku, zaslúžil o vznik Inštitútu bieloruskej
kultúry, ktorý práve od Karského dostal do vienka bohatú knižnicu, ktorú si
vedec celý život namáhavo budoval. Aj touto prácou sa stával pre sovietsku
vládu, čím ďalej tým menej pohodlným. Prejavilo sa to jeho odvolaním z postu
riaditeľa Múzea etnografie Ruskej Akadémie vied v roku 1930, napriek tomu,
že tam dlhoročne pôsobil a že ho rok predtým (1929) Česká Akadémia vied
vybrala za svojho člena. To bol však len začiatok krutého osudu, ktorý na akademika
čakal. Poslednou ranou pre vedca bol výsmech a znehodnotenie jeho
práce v minskom časopise Hviezda a moskovskej Pravde, pretože tieto vyjadrenia
mali vplyv aj na spoločenskú mienku. Po uverejnení viacerých falošných
informácií sa Karski už nevedel brániť a nakoniec to nevydržalo ani jeho srdce.
Zomrel 29. apríla 1931.
Veľký prínos, mohutné dielo a v neposlednom rade silná osobnosť J. Karského
je aj dnes len veľmi málo známa, či už medzi slavistami, alebo lingvistami.
Pravdepodobne je veľa z jeho diel ešte neobjavených, ale keďže ani tie
107