Kompletný zborník vo formáte PDF - Jazykovedný ústav Ľudovíta ...

V medzivojnovom období ako vzorová pravopisná príručka slúžili prvé Pravidlá
slovenského pravopisu (1931), ktoré vypracoval jazykový odbor Matice slovenskej
podľa Pravidiel českého pravopisu. Táto kodifikačná príručka nadväzovala
„na pravopisnú a jazykovú tradíciu, aká sa vyvinula na Slovensku v minulom
století a na začiatku nášho stoletia“ (Pravidlá slovenského pravopisu, ďalej uvádzané
ako PSP, 1931, s. 9). Opierali sa predovšetkým o fonetický, etymologický
a historický princíp. Keďže tieto pravidlá boli odmietnuté, Jazykový odbor Matice
slovenskej mal vypracovať upravené vydanie Pravidiel. Nový návrh Pravidiel
slovenského pravopisu vypracovaný Henrichom Bartekom bol predložený na
schválenie v roku 1939, ale bol odmietnutý ako príliš puristický. 2 Základný text
kodifikačnej práce upravil Anton Augustín Baník a v takejto podobe vyšli PSP
v roku 1940. V nových spoločenských podmienkach po roku 1945 vznikla potreba
prehodnotiť platnú pravopisnú normu a pripraviť novú kodifikáciu ortografickej
sústavy. Ústav slovenského jazyka Slovenskej akadémie vied vypracoval nové
Pravidlá slovenského pravopisu (1953), ktoré odstránili nefunkčné a nesystémové
prvky z pravopisu. Tieto pravidlá len upravili niektoré pravopisné nedôslednosti,
završujú vývin pravopisnej normy v prvej polovici 20. storočia a na dlhšiu dobu
sa stali smerodajnou a záväznou kodifikačnou príručkou v oblasti pravopisu.
V nasledujúcej časti budeme sledovať vývin kodifikácie vybraných problémových
pravopisných javov vo vyššie uvedených príručkách, čo nám umožní postihnúť
vývin pravopisnej normy v prvej polovici 20. storočia s ohľadom na uplatňovanie
jednotlivých pravopisných princípov. Pôjde o písanie cudzích slov, písanie
predpôn s-, so-, z-, zo-, vz-, predložiek s, so, z, zo a označovanie kvantity.
Prvým javom, ktorý dodnes spôsobuje problémy, je pravopis cudzích slov,
ktorý kolíše medzi foneticko-fonologickým a etymologickým princípom. Všetky
kodifikačné príručky od Rukoväti (1902) po Pravidlá (1953) uplatňovali foneticko-fonologický
pravopisný princíp pri písaní zdomácnených cudzích slov,
napr. katedra, estetika, kontrakt, filolog (porovnaj Cambel, 1902, s. 268 – 269,
PSP, 1931, s. 17 – 18, PSP, 1940, s. 20 – 22, PSP, 1953, s. 40 –45). Nezdomácnené
cudzie slová zachovávali pôvodný spôsob písania. S. Cambel bral väčší
ohľad na starší stav a v istých prípadoch rešpektujúc pôvod cudzích slov preferoval
etymologický princíp. Išlo o zachovávanie zdvojených spoluhlások (napr.
afféra, adressa, programm...), zapisovanie latinského ae grafémou ä (napr. prälát,
ästetika, repräsentovať...). Podobne i v slovách latinského a gréckeho pôvodu
napriek výslovnosti z ponechal etymologický spôsob písania s (napr. Asia, prósa,
filosofia, humanismus, sesóna...); (Cambel, 1902, s. 268 – 271). Konfliktné pôsobenie
fonetického a etymologického princípu v tomto prípade S. Cambel riešil
uprednostnením etymologického princípu. Tento krok odôvodnil v štúdii O spisovnej
reči slovenskej (1901, s. 721) takto: „Ja som bol to pravidlo odvodil zo
2
Bartekovým návrhom Pravidiel z r. 1939 sa venuje osobitná štúdia Š. Švagrovského
a P. Žiga: O pravopisnej koncepcii neschválených Pravidiel slovenského pravopisu
z r. 1939. In: Slovenská reč, 1994, roč. 59, č. 2, s. 98 – 103.
365