Kompletný zborník vo formáte PDF - Jazykovedný ústav Ľudovíta ...

júci pojem musí prináležať do oblasti natoľko blízkej porovnávanému pojmu,
ako je to len možné). Najprirodzenejšie je to podľa G. Genetta (tamže) vtedy,
keď je podobnosť akoby zdvojená a podporovaná vzťahom priľahlosti. R.
Jakobson tento typ umeleckého vyjadrovania nazýva metaforou s „metonymickým
zafarbením“ (Michalovič – Minár 1997, s. 87).
Analýzou rozprávača možno postupne odhaľovať spôsob narácie. Rozprávač
v románe sa neusiluje byť iba chladným sprievodcom, ale prejavuje osobnú,
citovú alebo rozumovú zaangažovanosť na predmete svojho rozprávania. V prológu
románu využíva reflexívne digresie a komentáre, ktoré poukazujú na vzťah
rozprávača k zobrazovanému svetu a nepriamo aj na rozprávačov postoj k zobrazenej
historickej skutočnosti.
„On bol ustavične na koni, ustavične s hlavou v oblakoch.“ (SV1, s. 7)
„Až teraz badá...“ (SV1, s. 7)
„Vzápätí sa zachvela zem a vzácny sýrsky džbán na jastrabej nôžke sa prevrhol.
Všetko s prevrhlo, všetko sa prevrátilo.“ (SV1, s. 7)
Zameranie rozprávača na príjemcu je zrejmé aj v spôsobe rozprávania,
ktoré aktivizuje jeho pozornosť. Odzrkadľuje sa to v rozličných zdôrazňujúcich
a nadväzujúcich výrazoch: „ No tá, ktorej meno... (SV1, s. 9); A tí, čo sa naňho
nikdy neopovážili...“ (SV1, s. 8); „Tí, čo ešte včera...“ (SV1, s. 8); „ ... – tí ho
zrazu nepočujú.“ (SV1, s. 8); „Ale tuto... (SV1, s. 8); v presvedčeniach: „Predsa
len chcel povedať...“ (SV1, s. 9); „Celkom zreteľne pocítil...“ (SV1, s. 9).
Umelecké rozprávanie využíva čitateľovu znalosť historického kontextu,
pričom do rozprávania začleňuje zastarané pomenovania a historicky autentické
citáty, ktoré v závere jednotlivých častí románu vysvetľuje:
„Keď nedosiahol nič podobrotky, ani so siniskalkom, rozzúril sa.“ (SV1, s. 9)
Vysvetlivka (SV1, s. 223): siniskalk (neskôr senešal) – dvorský úradník,
nádvorník
„a ... neželáš si, knieža, jokulátora alebo zengera,“ (SV1, s. 9)
Vysvetlivka (SV1, s. 223): jokulátor – figliar, komediant
zenger (sänger) – spevák, básnik.
Pri charakteristike naračných foriem historického románu M. Ferka Svätopluk
možno vychádzať aj zo vzťahu medzi kultúrno-historickým kontextom
doby a jeho metaforicko-metonymickým vyjadrením. Nadradenosť lexikálneho
systému nad pomenovanou skutočnosťou, t. j. nadradenosť homonymického
princípu vyplýva z toho, že M. Ferko využil tradičnú básnickú metaforu v odlišnom
funkčnom chápaní. Ich význam sa tak stáva akcesórny a ich skryté významy
priehľadnými, ustálenými. Podľa J. Findru (2004, s. 45) proces vzniku
obrazných pomenovaní geneticky súvisí s napätím medzi slovom a vecou,
ktorú označuje a zároveň nie je dôležité, či ide o jednovýznamové alebo viacvýznamové
pomenovanie.
Naračné formy a vzdelanostná úroveň postáv sa v románe zvýrazňuje aj cez
významové paralely vyjadrené obrazne, pričom sa javia ako charakterizačný
princíp. Prostriedkom názornosti, intenzifikácie výrazu alebo estetizácie vyjad-
197