Kompletný zborník vo formáte PDF - Jazykovedný ústav Ľudovíta ...

álnym príbehom. Všíma si v akých možných svetoch sa rozprávaný príbeh
odohráva a zameriava svoju pozornosť aj na niektoré tematické a motivické
jednotky v rôznych príbehoch. V súčasnosti sa naratológia (ako veda o naratívnych
štruktúrach) sústreďuje aj na fikčné rozprávanie bez vylúčenia odbočiek
do historiografie. Podľa P. Ricoeura je možné de facto konfrontovať naratológiu
a historiografiu... Pre historické rozprávanie a fikčné rozprávanie je spoločné,
že spadajú do istých konfigurujúcich operácií (Ricoeur 2004, s. 13). V príspevku
poukážeme na štrukturáciu príbehu cez podoby naračných foriem a ich podoby
vytvorené na metaforicko-metonymickom princípe v prológu prvej časti
románovej trilógie Svätopluk autora Milana Ferka.
Milan Ferko v románovej trilógii Svätopluk (1975; ďalej skratky SV1, SV2,
SV3) rozpracoval vlastnú literárnu verziu historickej témy z veľkomoravského
obdobia, do ktorej zaradil aj nové podoby naračných foriem. Narácia sa pre M.
Ferka stala prostriedkom výstavby textu, jeho fabulovanej štruktúry, ktorou si
vyčlenil istý úsek skutočnosti a zároveň ho aj chronologicky a tematicky ohraničil.
Milan Ferko využil diferenciačné prepojenie medzi časovou následnosťou
udalostí v diele a zároveň spojil protikladné výpovede, ktorými aktivizuje čitateľa
spoznávať cesty poznania umenia alebo (podľa V. Šklovského 1986, s. 293)
– prvky – energiu poznania. Pre čitateľa to nie je ľahká cesta, pretože si vyžaduje
viacnásobný, rôznorodý, nepretržitý prístup k jazykovému materiálu, a to
prehodnocovaním „starého“ (už napísaného), ktoré sa stalo súčasťou nového.
Prostredníctvom obsahových segmentov M. Ferko napĺňa svoj komunikačný
zámer. Na jednej strane akceptuje historickú skutočnosť, fakty, udalosti a na
druhej strane pri vytváraní modelu života a medziľudských vzťahov podlieha
vlastnej umeleckej stratégii. Sústreďuje sa na konkrétne „ľudské“ motívy a povahové
vlastnosti postáv.
Dominantné miesto v románe má rozprávač pôsobiaci ako nezainteresovaný
pozorovateľ. Referuje o všetkom čo súvisí s dejom s vonkajším a vnútorným
svetom postáv, s ich činmi a myšlienkami.
Pri analýze literárneho textu ako hotového a štruktúrovaného útvaru možno
vychádzať zo zásad M. A. K. Hollidaya a R. Hasanovej (1990), ktorí upozorňujú
na základné zložky modelu textu ako sú: pole textu (field of dicourse) – čo
sa deje; nosič textu (tenor of discourse) – kto sa na výstavbe textu zúčastňuje
a spôsob textu (mode of discourse) – akú úlohu v texte má jazyk (pozri Horecký,
2000, s. 9 – 13).
Pri analýze štruktúry textu na tieto zásady nadväzuje pojem kontextová
konfigurácia, ktorá podáva obraz o vzájomnom prepojení troch zložiek diskurzu
a komunikačnej situácii. Zároveň vyznačuje priestor možných významov
textu cez tri operačné kroky:
1. segmentácia textu (vytváranie fragmentov výpovedí),
2. zachytenie kódov citovaných v diele (napr. naratívny, topografický, akčný,
onomastický, rétorický kód ...),
3. koordinácia externých a interných typov textov v diele.
193