Kompletný zborník vo formáte PDF - Jazykovedný ústav Ľudovíta ...

ovania sa stáva prirovnanie. Pri prirovnaniach vychádzame z dvoch podstát.
Jedným je básnická tradícia, druhým sú bežné obrazy z rôznych vrstiev hovorenej
reči. Stereotypné prirovnania, blízke názornému typu z hovorenej reči
sú v románe využité v individualizovanom prehovore postáv i v reči rozprávača,
napr.:
„ulovili ho do jamy ako medveďa“ (SV1, s. 10)
„... skočil ako maco po pláste medu, a teraz sa zmieta v jame a ohrýza si laby.“
(SV1, s. 10)
„Sfúkli ho z nej ľahučko ani páperko, prudko ani blesk, ...“ (SV1, s. 8)
„... lacný ako slovenský rab ... bude ťahať tuho a pokojne ako vôl.“ (SV1, s. 11)
V románe sú využité aj výrazy z oblasti hovorových prirovnaní a prísloví, ale
aj alúzie na frazeologizmy:
„skôr ustrážiš vietor ako mladú ženu“ (SV1, s. 9)
„... kostičky chrumkajú ako srieň pod lasičími labkami“ (SV1, s. 7)
„... všetko bolo zrazu ako voda“ (SV1, s. 8)
„Aj brezy sa vystatovačne vypínajú a pohadzuj hrivami ani neskrotné kobyly.“
(SV1, s. 8)
„... moc opája dobré srdcia tak ako víno múdre hlavy.“ (SV1, s. 12)
Ak porovnáme scény, ktoré sa uskutočnili v prológu zistíme, že ide o skutočnosť
psychickú, ktorá sa nadraďuje nad skutočnosť materiálnu. Autor ju
vyjadruje monografickým opisom vnútorných pocitov hlavnej postavy, pričom
opisovaná scéna sa fiktívne odohráva v historickom čase, ktorá je ovplyvnená
rôznymi životnými skúsenosťami postavy. V prológu ide o opis scény, kde
uväznený Svätopluk spomína na to všetko čo prežil, čo bolo predtým. Scéna je
vyjadrená sledom jednoduchých viet, z ktorých každá nadväzuje na seba a zároveň
má samostatný vzťah k zobrazovanej historickej skutočnosti. Opis situácie
sleduje povrch vecí, vonkajšie zmeny, ktoré však vyvolávajú psychické
procesy postavy, pričom zvrat v psychickom stave sa vyjadruje s dôrazom na
jeho fyzické zmeny, kde znázornená scéna je rámcovaná obrazom postoja Svätopluka
k danej skutočnosti, faktom príčinnosti a následnosti:
„Keby mu za opaskom nezvonilo ešte pár mincí, mohol by sa už celkom rozlúčiť
s týmto svetom.“ (SV1, s. 9)
Umelecký text M. Ferka je zaujímavým rozprávaním plným premien, orientujúce
sa na opis, retrospektívnu spomienku a autorskú úvahu. Výpovede postáv
sa dialogicky striedajú a dopĺňajú ako útržky úvah, charakteristík a monológov.
M. Ferko pre svoj komunikačný zámer, prerozprávať historickú skutočnosť
a doplniť ju o autorské fikcie, využil dve tendencie jazykového prejavu, a to reč
metaforicko-obraznú a súčasne naračno-opisnú. V románe ide o syntézu
týchto dvoch tendencií, t. j. o prózu vytvorenú na obrazných pomenovaniach
a ustálených (obrazných) spojeniach z rôznych vrstiev jazyka. Možno konštatovať,
že autor pri pomenovaní stojí viac na platforme lexiky ako na pomenovanej
historickej skutočnosti čím sa usiluje o nový kontakt slova s historickou
skutočnosťou.
198