Kompletný zborník vo formáte PDF - Jazykovedný ústav Ľudovíta ...

Ďalšou oblasťou, v ktorej boli z morfologického hľadiska u oboch respondentov
zaznamenané azda najväčšie odlišnosti, boli koncovky modálnych (spôsobových)
slovies v prézente. V nemčine sú koncovky singuláru prézenta daných
slovies s výnimkou 2. osoby (napr. können - ich kann, du kannst, er kann) iné ako
pri časovaní pravidelných slovies, pričom 1. a 3. osoba sú rovnaké a majú nulovú
koncovku a okrem slovesa sollen u nich prichádza aj k zmene kmeňovej samohlásky.
Keďže sa tieto slovesá okrem slovies „mať“ a „byť“ pri bežnej komunikácii
s dieťaťom už od jeho raného veku vyskytujú azda najčastejšie, je pozoruhodné,
že napriek permanentným opravám zo strany otca Saskia až doteraz občas
používa koncovku -t pre 3. osobu singuláru, pričom však zachováva správnu
zmenu kmeňovej samohlásky: „Die Mama kannt das nicht machen“ namiesto
„kann“ alebo „Mia möchtet das sehen“ namiesto „möchte“ (reakcia na správanie
mladšej sestry, ktorá chcela neskoro večer ešte pozerať televíziu). Táto tendencia
je však pri zohľadnení faktu, že pri drvivej väčšine slovies, ktoré obe deti používajú,
sa koncovka -t v 3. osobe singuláru vyskytuje, vcelku pochopiteľná.
Martin tieto slovesné koncovky od malička používal v podstate bez problémov
a mýlil sa pri nich iba výnimočne (napr. „Er muss das verstecken, damit
niemand wisst, dass er Superman heißt“ namiesto „weiß“). Táto jeho výpoveď
však naznačuje iný problém: až donedávna nebol Martin pri modálnych slovesách
schopný rozlišovať čas prítomný od času minulého, hoci bol takisto ako
v prípade Saskie otcom okamžite korigovaný. V už zmienenej výpovedi („Er
muss das verstecken, damit niemand wisst, dass er Superman heißt“) sa jednalo
o reakciu na synov obľúbený film, pričom sa syn otcovi snažil vysvetliť dej
vecí, ktoré sa odohrali v minulosti. Martin samozrejme formu minulého času
(v danom prípade préterita - er musste) modálnych slovies počul už nespočetne
veľakrát, avšak nebol schopný ju v kontexte rozlišovania časových súvislostí
použiť (ďalej napr. „Jakubko möchte das machen „ namiesto „wollte“ alebo
„Kobolt kann nicht weggehen“ namiesto „konnte“). Na rozdiel od Martina
Saskia problémy s rozlišovaním času už dávnejšie nemá.
Ďalším spoločným fenoménom u oboch respondentov je občasné nesprávne
tvorenie príčastia minulého nepravidelných (silných) slovies. V nemčine ich
existuje približne 150 a mnohé z nich patria k základnému jadru slovnej zásoby,
takže ich používanie je v každodennej komunikácii veľmi časté. Príčastie minulé,
stojace až na výnimky na konci vety, sa vyznačuje tým, že má na rozdiel
od slovies pravidelných (koncovka -t alebo -et) koncovku -en (-n) a častokrát
pri jeho tvorbe prichádza aj k zmene kmeňovej samohlásky resp. spoluhlásky.
Je teda pochopiteľné, že obe deti si pri jeho tvorbe ešte stále občas „vypožičajú“
koncovku -t od slovies pravidelných alebo použijú nesprávnu kmeňovú samohlásku,
spoluhlásku, príp. nesprávne skombinujú oboje (napr. Martin: „Was hat
Jakubko hier geschreibt?“ namiesto „geschrieben“, „Wo hat die Mama gegehen?“
namiesto „gegangen“, resp. Saskia: „Die Katze hat noch geschlaft“ namiesto
„geschlafen“). Táto tendencia je však v tomto štádiu vývinu jazyka
u oboch detí už len ojedinelá.
396