Kompletný zborník vo formáte PDF - Jazykovedný ústav Ľudovíta ...

použitia majú osobné zámená (on, ho, ja, ty, my), substantíva a verbá týkajúce
sa témy, napr. viera, svedectvo, Boh, Otec, Syn, hriech, veriť, uveriť, hľadať,
nájsť, osláviť, prísť, súdiť, zabiť.
Vonkajšia kompozičná stavba evanjelia korešponduje s jeho témou, funkciou
a s dominanciou rozprávacieho slohového postup, preto sa makrotext evanjelia
horizontálne člení na úvod (naznačenia témy, oboznámenie s postavou svedka,
ktorý vystupuje ako rozprávač udalostí), jadro (skutky a zázraky Ježiša, jeho
umučenie a vzkriesenie) a záver (dodatok v podobe Ježišových zjavení, záverečné
konštatovanie).
Dôležitú úlohu pri výstavbe evanjelia zohráva jeho členenie na kapitoly
a podkapitoly, ktorými sa dosahuje chronologická a tematická prehľadnosť
jednotlivých motívov. Členenie je jasne a zreteľne naznačené graficky vo forme
nadpisov a podnadpisov, napr. Prológ, I. Prvá veľká noc, A. Začiatok svedectiev,
Svedectvo Jána Krstiteľa, Svedectvo prvých učeníkov, Svadba v Káne – prvé
zo znamení, B. Veľkonočné sviatky v Jeruzaleme, Vyčistenie chrámu…atď
(podľa Jánovho evanjelia). Jednotlivé mikrotexty potom dodržiavajú princíp
klasického rozprávania: úvod, zápletka, zauzlenie, vyvrcholenie, rozuzlenie.
V evanjeliu ako žánri naratívneho rozmeru sa využívajú nadvetné kontextové
jednotky, a to pásmo rozprávača a pásmo postáv. Expedient v úlohe rozprávača
oboznamuje adresáta s udalosťami, postavami a prostredím, ktoré sa
viažu k dominantnej téme evanjelia (referencia o Bohu) ako súčasti biblického
makrotextu a k jeho parciálnej téme (referencia o pôsobení Ježiša Krista) ako
samostatného komunikátu s vlastnou referenčnou skutočnosťou. Všetky príbehy
sú spojené hlavnou postavou (osobnosťou Ježiša) a témou. Rozprávač sa
snaží o objektívne zachytenie udalostí, ktoré pokladá za skutočné a pravdivé.
Tomuto zámeru zodpovedá využívanie bezpríznakových lexikálnych, morfologických,
syntaktických a kompozičných štylém. V niektorých momentoch narácie
chce expedient zdôrazniť závažnosť úlohy percipienta, snaží sa na neho
citovo zapôsobiť a presvedčiť ho, vtiahnuť ho do príbehu a zaangažovať na
udalostiach, preto používa 2. a 3. osobu plurálu, napr. On vie, že hovorí pravdu,
aby ste aj vy uverili. Z jeho plnosti sme my všetci dostali milosť za milosťou.
Výpovede a názory komunikantov jednotlivých príbehov sa realizujú vo
forme priamej reči. Priama reč Ježiša je na jednej strane nasýtená príznakovými
štylémami (metafory, prirovnania, opakovanie slov a viet, pestrá modalita), na
druhej strane je to strohá a lakonická reč (Ježiš nazýva svoju matku slovom žena,
v jeho výpovediach sú iba neutrálne tvary slovnej zásoby).
Priama reč ostatných zúčastnených postáv je sémanticky jasná, syntakticky
jednoduchá, modálne pestrá, napr. Kto si ty? Si prorok? Štyridsaťšesť rokov
stavali tento chrám a ty ho postavíš za tri dni? Ako to, že sa ti otvorili oči? Hľa,
váš kráľ! Preč s ním! Ukrižuj ho!
Uvádzacie vety priamej reči stoja na jej začiatku, sú tvorené slovesami
hovorenia a majú neutrálny charakter, napr. povedal, volal, hovoril, pýtali sa,
odpovedal a pod.
556