Kompletný zborník vo formáte PDF - Jazykovedný ústav Ľudovíta ...

(t)schappe „kapucňa“, a slovenčiny, čiapka (pozri Machek, 1971, s. 94). Avšak
v slovenčine ho máme doložený aj priamo. Prvýkrát síce až v Považskej Bystrici
v roku 1611 (pozri HSSJ 2, 1992, s. 24), je ale dobre známy aj v mnohých
slovenských nárečiach vo významoch „čiapka“, „čiapočka“, „vrch klobúka“,
„čepiec“ a podobne. Nepovažujeme ho teda v našej úvahe jednoznačne za apelatívum
akejsi rumunskej slovančiny, ale možno za ďalší výraz používaný na
dvore Johanna von St. Georgen und Bösing alebo, čo je najpravdepodobnejšie,
za ťažko vystopovateľné pomenovanie.
Niektorí bádatelia spochybňujú staroruskosť aj výrazu trpieť v danom kontexte
a význame. Ak by sme to náhodou aj akceptovali, tak môžeme tu rátať aj
so slovenským vplyvom, pretože trpieť „byť zhovievavý voči niekomu, niečomu,
znášať niekoho, niečo“ je u nás doložené už v Žilinskej knihe v roku 1454:
„pane Petrassu, nechczeme giz dale trpety, proday dom anebo odbyway“ (HSSJ
6, 2005, s. 108).
2. anekdota: Cár sa veľmi rozhneval kvôli tomu a vytiahol vojsko na neho
a príde na neho s mnohými silami. On zobral koľko mal u seba vojska a uderil
na Turkov v noci a množstvo pobil ich a, nemôžuc proti veľkému vojsku s málo
mužmi biť sa, vrátil sa. A kto s ním z toho boja prišiel, začal ich sám prezerať.
Kto bol ranený spredu, tomu česť veľkú preukázal a rytierom (витąземъ) jeho
učinil; kto zozadu, toho na kôl rozkázal naraziť cez konečník, hovoriac: „Ty si
nie muž, ale žena.“ A keď znova šli na Turkov, takto hovoril všetkému vojsku
svojmu: „Kto chce na smrť (смръть) pomýšľať, ten nech nechodí so mnou
a ostane tu.“ Cár počujúc to, ušiel preč s veľkou hanbou, nespočetne stratiac
vojska, nemohol na neho viac ísť.
Rozbor: Pomenovanie víťaz je tiež polemického rázu a považuje sa za neruský
prvok. Zapísaný je v slovanskom svete prvýkrát v roku 1181 u polabských Srbov,
kde sa opisuje spoločenská vrstva akýchsi rytierov „in equis servientes, id est
withasii“, pôvod výrazu sa vidí azda u Vikingov alebo Normanov (pozri Vrteľ,
2003, s. 22, 27). My však vieme, že slovo víťaz nie je v slovenčine neznáme
a nepôsobilo by v našom prostredí cudzo. K 15. storočiu o ňom síce nemáme
literárny doklad, ale viackrát sa vyskytuje v 16. storočí. Napríklad v jednej
historickej piesni z tohto obdobia sa spieva „jeden vítaz co učinil, který z Víglaše
poslan byl, mnoho Turkou svou rukou pobil“ (HSSJ 1, 1991, s. 389). Navyše
aj maďarčina má vitéz (pozri Machek, 1971, s. 692) a v tejto podobe je na
Slovensku toponymum Vytez už z roku 1307 (pozri Sedlák, 1980, s. 226).
Zaujímavé je aj slovo smrť, i keď nie z lexikálno-sémantického hľadiska,
pretože len na tomto mieste sa vyskytuje, a to vo viacerých redakciách, v neruskej
podobe, teda nie смерть. Podoba slova by hypoteticky mohla byť považovaná
aj za vplyv slovenského prostredia.
3. anekdota: Cár posla (поклисарą) poslal k nemu, aby mu dal daň. Drakula
si veľmi uctí posla (поклисарą) onoho a ukázal mu všetok svoj majetok
a povedal mu: „Ja nielenže chcem daň dávať cárovi, ale so všetkým svojím
vojskom a so všetkými pokladmi chcem k nemu ísť do služby. Ako mi rozkáže,
425