Slovenská akadémia vied - SAV

Takto sa skloňujú aj cudzie slová, ktoré sa končia na -ea, -oa, -ua (kmeň sa
končí na samohlásky e, o, u); napr.: idea, orchidea, Kórea, Guinea, Odysea,
Berea, Nivea, äloa, Goa, kongrua, Nicaragua, Mantua.
Sem patria aj cudzie ženské mená zakončené na spoluhlásku, pri ktorých
sa niekedy mení kmeň: Ceres — Cerery (i neskl.), Demeter — Demetry, Izis —
Izidy (i neskl.), íris — íridy (i neskl.). Kmeň sa mení aj pri skloňovaní niektorých
antických mien na -o: Juno — Junóny (ale meno Sapfo je nesklonné).
V D. a L. sg. je základnou príponou -e; napr.: matka — o matke, noha — na
nohe, ryba — o rybe. Túto príponu majú aj podstatné mená zakončené na -oa,
-ua: aloe, Goe, kongrue, Nicarague, Perpetue, Mantue. Ale podstatné mená zakončené
na -ea majú v D. a L. sg. príponu -i: idea — idei, Kórea — na Kórei
Lea — o Lei.
V G. pi. sú tvary: 1. s nulovou pádovou príponou a so zdĺžením ostatnej
kmeňovej slabiky (pokiaľ nie je dlhá) alebo s nulovou pádovou príponou
a s vkladnou hláskou, 2. s pádovou príponou -í.
1. V tvaroch s nulovou pádovou príponou a so zdĺžením ostatnej kmeňovej
slabiky sa samohlásky a, i (písané aj y), u a slabičné spoluhlásky r, l predlžujú
na dlhé á, í (ý), ú, ŕ, í a samohlásky ä, e, o na dvojhlásky ia, ie, ô. Kmeňové a
sa po predchádzajúcej mäkkej spoluhláske predlžuje na ia.
Takto sa tvorí G. pi. pri všetkých slovách, ktoré majú na konci kmeňa jednu
spoluhlásku; napr.: rada — rád, para — pár, postava — postáv, slina — slín,
chyba — chýb, oliva — olív, ceruza — cerúz, mucha — múch, päta — piat,
deva — diev, kazeta — kaziet, parkety — parkiet, hora — hôr, škoda — škôd,
srna — srn, črta — čŕt, slza — slz, vlna — vín, ťava — tiav, šťava — štiav,
žľaza — žliaz, poľana — poliam, čata — čiat, šaty — šiat.
Takto sa tvorí G. pi. aj pri väčšine slov, ktorých kmeň sa končí na zvučnú
a šumovú spoluhlásku a nie je odvodený (v jazykovom vedomí sa nedelí na
koreň a na odvodzovaciu príponu); napr.: alba — álb, kolba — kôlb, bomba —
bômb, gamba — gámb, bunda — búnd, Alpy — Alp, lampa — lámp, pumpa —
púmp, salva — sálv, horda — hôrd, jurta — júrt, fajta — fájt, pajta — pájt,
tajga — tájg, pravda — právd, krivda — krívd.
Takto sa skloňujú aj niektoré slová so šumovými spoluhláskami na konci
kmeňa; napr.: pocta — pôct, brzda — bŕzd, hrazda — hrázd, jazda — jázd,
uzda — úzd, vražda — vrážd, šachta — šácht (i šachiet).
Posledná kmeňová slabika sa nepredlžuje (ostáva krátka): a) po predphádzajúcej
dlhej slabike; napr.: záhrada — záhrad, nálada — nálad, útecha — útech,
nížina — nížin, úloha — úhk, zákruta — zákrut, diaľava — diaľav, úľava —
úľav; b) v slovách s kmeňom n&Cbv a v niektorých slovách, kde je pred samohláskou
o skupina spoluhlások s v na konci; napr.: budova — budov, stanovy —
stanov, osnova — osnov, sova — sov, vdova — vdov, potvora — potvor, stvora—
102