Slovenská akadémia vied - SAV

ktoré mu dej vnucujú, chápe ako nespravodlivé a výkon deja mu je neprimeranou
ťarchou. Takto použitý imperatív možno nahradiť spojením určitého tvaru
modálneho slovesa musieť a neurčitku významového slovesa, napr. rób —
robte = musím (musíš, musí, musíme, musíte, musia; musel som, musel- si atď.)
robiť. Možno ním teda označiť vnucovaný (vnútený) dej vo všeobecnosti —
vzhľadom na hociktorú osobu i čas.
Takto sa používa len imperatív pre druhú osobu sg. a pl. (druhá osoba má tu
všeobecnú platnosť). Vety v ktorých sa použije, majú expresívny ráz; používaj ú
sa v emfáze. Rozlišujeme prípady, v ktorýoh má imperatív význam v súhlase
s vyjadrením (a), a prípady, keď vzhľadom na súvislosť a intonáciu má opačný
význam (b).
a) „Mne jo dobre!" dosvedčí on s príkrosťou, že by hrnček čajsi o zem hodil od toho.
J kýva hlavou srdito: „Mne je dobre; uhádla si!" .Pravdaže ti je dobre! Ale ja: trap sa,
kedy čo naklochníš — katuj sa! A ešte aj Zuza zla .. .' (TIMBAVA) — To už vari súdny deň
na nás prichodí. Páni si len rozkazujú, sedia v teple, a my rob a dávaj! (FIGULI) — Chlap
si myslí, že je boh vie čo, a žena len rob a hrdluj na takých . . . takých — trúdov! (KUKUčíN)
— Joj je dobre v Bratislave, stroji sa ako veľkomožná a otec, mater, vy sa zoderte
na grunte . .. (TLAč)
b) Hovor jej potom, kecľ si ona do hlavy naberie! Nuž a ja som ju prestal prehovárať.
{KUKUčíN) — Takéhoto suchotára volajže do niečoho! (TAJOVSKý) — Lekár mi zakázal
robiť. Ale nerob v takomto čase. (TLAč)
Ak autor prehovoru vyčituje adresátovi, že vnútil nespravodlivé (nevhodné, neprimerané)
konanie tretej osobe, vnútený dej sa vyslovujo opisným imperatívom s časticou
nech. [Trnka vyčituje Krtovej žene]: Nuž tak! Najlepšie! Nech gazda ide preč z domu pre
jednu srst. Nech sa miiž ide pást. Úi neviete, že kmotor je ľútostivý? A ak si niečo urobí?
(KUKUčíN) —- Opisný imperatív, pravdaže, hovoriaci môže použiť aj vo svojom mene (pri
pomknutí oRoby).
4. Imperatívom sa vyjadruje dej, ktorý treba vykonať, aby sa dosiahol istý
cieľ.
Používa sa v radách cieľavedomého konania alebo vo výstrahách pred
nežiadúcim dôsledkom skutkov. Takéto rady a výstrahy majú zvyčajne podobu
bezspojkového priraďovacieho siivetia. Prvá veta s imperatívom vyslovuje
podmienku, druhá s indikatívom vyjadruje dôsledok. (Takéto poradie viet je
záväzné.)
a) Rady:
Daj koňovi ovsa, môžeš ho hnať jak pna. (PBíSL.) — Povedz pravdu, máš pokoj! (PBíSL.)
— Zaklop — otvoria ti. (PBíSL.) — Po masť mu ruku, bude písať, (PBíSL.)
b) Výstrahy:
Daj kobyle obroku, pustí sa ti do skoku, (PBíSL.) — Sed doma — zvieš hroma. (PBíSL.) —
Povedz pravdu, prebijú ti hlavu, (PBíSL.) — Pusť hada do rukáva, vojde ti pod pazuchu.
(PBíSL.) — „Spomínaj čerta, hned je za dverami," s odporom poznamenala, (FIGULI)
K podskupine b) sa svojím významovým zacielením priraďuj? aj imperatív na vyj ad-
548