Slovenská akadémia vied - SAV

Myslel som, že ked som neprišiel, sa ma i ona stráni, alebo sa jej nebodaj niečo prihodilo,
(JéGé) — On, môj drahý, má mäkké srdce, čo je aký zurvalec, a nebodaj sa ešte hodne
potrápi, kým sa naučí bez sĺz hľadieť na tie všelijaké krivdy a biedy na svete, (šOLTESOVá)
Zatíchol, vstal a povedal. „Nepôjdem daleko, len trochu si zdriemnem pri košiari.
Dobrú noc!"
„Dajbože," povedal bača, vyšiel za ním pred kolibu, vrátil sa. (ONDBEJOV)
Klial, fučal, zubami škrípal, jablko nedajbože zachytiť. A my sme sa smiali, že nás
v bokoch klalo, (JéGé)
Častica nedajbože sa používa pri infinitive a vyjadruje, že príslušnú činnosť nebolo
možné (nie je možné) vykonať.
4. Pôvodné imperatívy poď a hybaj vo funkcii citoslovca v predikáte.
Citoslovcia pod a hybaj vyjadrujú rýchly pohyb alebo náhly spontánny
nástup deja.
Jakub vyskočil z postele, obliekol si rýchle košelu a nohavice a podho na ulicu, (ZúBEK)
— Milý Janko bál sa ukázať pred gazdom; vzal valašku a cedidlo a pod! Zachytil sa svetom,
až prišiel do tej krajiny, kde ten kráľ taký chorý bol. (DOBšINSKý, POVESTI) —
Ked som sa najedol pečených zemiakov so surovou kapustou, ktorá vrždala medzi zubmi,
sťa remeň na kordovánkach — ja hybaj do mlyna, ktorý bol hneď za vodou, (KUKUčíN) —
Vytrhol sa nám, hodil každému po jednej po chrbte, že sme sa len tak prehli a hybaj,
ušiel, (JéGé)
Tajovský podľa modelu poď ja, hybaj ja (ja hybaj) a pravdepodobne i pod vplyvom
ruštiny používa kdo-tu aj imperatív druhých slovies, a to v podobnej funkcii ako tamtie:
ked chce naznačiť rýchle rozhodnutie, s ktorým sa gramatický podmet pustil do deja
a potom ho aj vykonal, napr.: Aby mu to nedoniesli nejak cudzí ľudia, čo sú tam na robote,
sadni ja sama a napíš, Čo sa dievčaťu stalo a že idem k doktorovi do Žiliny. — V takýchto
prípadoch sa v hovorovom štýle používa tvar minulého času bez tvaru pomocného slovesa
byt: som a s povinným zámenom: sadla ja sama a napísala.
5. Privítacia formulka vitaj — vitajte.
Slovcami vitaj — vitajte pozdravujeme osobu, ktorá vstúpila do nášho príbytku
alebo do priestoru, kde sa pokladáme byť doma. Pozdrav má význam
„buď vítaný!" — „buďte vítaný(í)!" alebo „vítam ťa" — „vítam Vás (vás)".
„Vitaj, Ondrej," povedal, podávajúc mu ruku. (UBBAN)—„Dobrý deň, mamka Pôstková!
Vitajte! čožo ste nám doniesli?" (TAJOVSKý) — „Vitajte tody, Mílica Bolkinova!" volá
Lujza, nepočúvajúc Esteru, (TIMBAVA) — Vitaj, vitaj, sokoliku, v našej záhrade... (PLáVKA)
6. Substantivizovaný imperatív a imperatívne spojenia.
„Počala, darmo je, okolo neho plačom, potom ,poČkajom, c
trhaním, mykaním a zlosťou.
(TAJOVSKý') — Darmodaj zomrel, narodil sa kúpsi. (POBEK.)
Používanie trpných slovesných tvarov
Základnou črtou viet, v ktorých sa používa prísudkové sloveso ako pasívny určitý
slovesný tvar, je odsunutie pôvodcu deja; zásadnou podmienkou pasívnosti
vety nie je teda vylúčenie pôvodcu. Vzhľadom na príslušnú aktívnu konštrukciu
551