Slovenská akadémia vied - SAV

Tomo zbledol a Peter skričal na Judku: „Naskutku si obuj čižmy a obleč si teplý kabát,
a pod!" (JEGé) — „Už nepriahaj," kázala matka, „postavíme obe k batohu, a my si tiež
oddýchneme a zajeme, ked je obed." (FIGULI) — No — No, lepšie sa cítim, lepšie! Teraz si
ty Iahni. (JéGé) — „Freložteže! Ved preložte!" napomína ho ona celá horiac, (TIMBAVA)—
„Bežme"! povedal Jerguš. „Budeme spolu jesť!" Utekali opreteky, Chvostík poskakoval
za nimi. (ONDBEJOV) — Od blázna múdry skutok nečakaj! (PBíSL.)
b) Pomenovaný adresát.
„Dievka moja, ty čuš a nestar sa, ked sa chlapi zhovárajú," vraví miernym, ale rozhodným
hlasom, (TIMBAVA) — ,,Ži večne, veľký kráľ Clialdejska!" pozdravil ho Nebuzardar,
ked mu Bolsozár pokynul rukou. „Buď požehnaný i ty, veliteľ vojsk nepremožiteľného
Balsazára!" odpovedal na pozdrav kráľ. (FIGULI) — Nehnevaj sa, čitatelů, pre toto zabočenie.
Už sa vraciam k vlastnej rozprávke, (TAJOVSKý) — Povedzže nám, kuhulienka,
očistom, ktorá bude na takto rok pod čepcom? (žABY) — A vzdychnúc si utlmené, šepce:
„Bože, donesteže už toho Števa z tej vojenčiny, žeby ma vzal!" (TIMBAVA)
Sekundárne použitie
1. Imperatívom sa dôrazne požaduje výkon opačného deja.
Takto sa imperatív používa vo výhražných a ironických príkazoch; veľmi
často so zdôrazňovacou časticou ho. Imperatív s takouto funkciou vyjadruje,
že si hovoriaci želá opak. Pri kladnom imperatíve, ktorého normálny význam je
„musíš (máš)", sa tu uvedomuje význam „nesmieš" alebo „nemôžeš"; pri
zápornom imperatíve, ktorého bežný význam vyjadrujeme všeobecne „nesmieš",
sa tu uvedomuje význam „musíš (máš)".
„Len sa ho nepoboraj hupkom; uvidíš, čo sa ti stane." (KUKUčíN) — „No, len mi ešte
vrešť, ak ti málo bolo!" zastrájala sa Zuza nahnevaná, (TIMBAVA) — „Obrus si rozvláč,
do truhly ti plachtu dám!" zastrájal sa joj muž a rozumel to tak, že ak umrie ona prv než
on — plachty nedostane, obrúsok si rozvláči — budo teda „na holom" ležať, (TAJOVSKý)
2. Imperatív vo význame nevyhnutnosti, povinnosti, potreby.
V takejto funkcii má imperatív zväčša všeobecnú platnosť; vyjadruje potrebnosť
deja (ktorý sa odporúča, radí atď.) bez ohľadu na osobu a čas v súlade
so zvyčajným reálnym priebehom dejov, a to v mene istej normy, zákonitosti,
konvencie, úzu a pod.
Každý predavač ber sebou groš, grajciar daj žobrákovi, a istotne dobre predáš, druhý
grajciar vydáš kupcovi z ujodnanej sumy. (KUKUčíN)) — Ked už začne zima byť, údy
puchnúť, chuť sa tratí, spať sa nedá, už si hľadaj skrýšu. Videla som to na svojich sestrách
i rodičoch, (TAJOVSKý) — Ale ked si ty, Jano, hájnik, lap travnicu na tráve, (KUKUčíN) —
Chod za vozom a merkuj! Nachýli sa na jednu stranu — skoč na druhú, chyť sa zadného
lievča, zaváž! Aby sme sa noprovalili. (ONDBEJOV)
3. Imperatív vyjadruje vnútený alebo nevyhnutný dej.
Gramatický podmet sa bráni výkonu príslušného deja, ale sa podrobuje
cudzej vôli alebo tlaku povinnosti, nutnosti; podvoľuje sa vykonať, alebo aj
vykonáva príslušný dej, lenže s rozhorčením, lebo cudziu vôľu, okolnosti,
547