Slovenská akadémia vied - SAV

vzoru chudnúť: chud-ol (-la, -lo, -U), pad-ol (-la, -lo, -U) Upadnu-vší... Rozšírenie bázy máme
v tvaroch podstatného mena mať: N. mať- 0, G. mater-e, D. maíer-i . .. Alebo v tvare 3. os.
pi. indikatívu prézenta slovies vzorov chytať a rozumieť; napr.: chytá-m (-š, -0, -me, -te) //
chytaj-ú, rozumie-m (-š, -0, -me, -te) j j rozumej-ú. . .
Za supletívne bázy gramatických tvarov pokladáme dva od pôvodu rozličné J
rady hlások, ktoré majú ten istý lexikálny význam a vyskytujú sa v tvaroch,
ktoré komplementárne utvárajú jednu paradigmu. V slovenčine je pomerne
málo lexém so supletívnymi bázami. Napríklad v rámci substantiv sa dopĺňajú
na úplnú paradigmu sg. tvary zo základu človek a pi. tvary zo základu ľud-ia.
V rámci adjektiv a adverbií sa tvoria tvary komparatívu a superlatívu zo
šupletivneho základu k pozitívom dobrý, zlý, malý, veľký, pekný, resp. dobre,
zle, málo, veľa, pekne: lepší, horší, menší, väčší, krajší, resp. lepšie, horšie, menej,
viac, krajšie ... Tu sa hovorí o nepravidelnom stupňovaní. V rámci zámen je
supletivizmus častejší: ja — mňa; on — jeho; my — nás; oni — ich ... Aj
niektoré slovesá majú tvary zo supletívnych báz, napr. byt— som, je — buď —
bol; povedaf— poviem; ísť— idem — šiel — iďj]choď.
Druhou časťou gramatického tvaru je formant. Problematika formantu je
tiež zložitá. Na lepšie zvládnutie tejto problematiky je výhodné postupovať
pri morfematickom rozbore tvaru od formantu k báze: formant je totiž súčasťou
uzavretého systému, a tak sa pevnejšie vyznačujú i jeho hranice.
V slovenčine má väčšina formantov povahu nerozložiteľnej prípony, sufixu.
Gramatická prípona sa vo flektívnych jazykoch pomerne zreteľne vydieľa
opakovateľnosťou pri slovách istého slovného druhu alebo aspoň pri istej
skupine slov patriacich k istému slovnému druhu. Napr. prípona -m sa zreteľne
vyčleňuje zo všetkých slovesných tvarov, ktorými sa vyjadruje gramatický
význam 1. os. sg., kým prípona 3. os. pi. -ia sa podobným spôsobom
vyčleňuje len z tvarov istých slovies.
Takto vyčlenené gramatické prípony vykazujú tiež istú variáciu. Napr. prípona 3. os.
pi. -'ictmáaj variant -a, ktorý sa používa len po spoluhláske j: stoj-a, háj-a. Alebo prípona
3. os. pi. -ú má variant -u po dlhoj slabike: vládn-u, striehn-u ... To znamená, že variácia
-ial-a, -ú]-u nie je na tej istej úrovni. Podobne za varianty treba pokladať aj podoby
pádových prípon tvrdo a mäkko zakončených akostných prídavných mien vzoru dobrý
a vzoru cudzí. Ak sa však vo vývine jazyka stratí príčina variácie, varianty jednoj morfémy
so zmenia na samostatné morfémy: tak je to pri príponách podstatných mien tvrdého
a mäkkého zakončenia. Oveľa zriedkavejšie má formant gramatického tvaru povahu
prodpony, prefixu. V slovenčine takého prípadu ani niet, lebo tu ide vždy o kombináciu
profixu a sufixu, toda o kombinovaný tvarotvorný postup. Napr. niektoré nodokonavé
slovesá majú popri opisných tvaroch futúra aj jednoduché předponové tvary: poletia,
ponesú, poženú (= budú letieť, budú niesť, budú hnať). Tu ide o gramatický prefix poa
o sústavu gramatických sufixov: -MI, -š, - 0, -me, -te, -ú/-ia.
Pri afixálnom tvorení gramatických tvarov sa uplatňuje najčastejšie
flektívny princíp: jedným nerozčlenitelným formálnym prvkom sa vyjadruje
41