Slovenská akadémia vied - SAV

a nielen tých, čo troška po latinslís^ vedia. Tu ide o našu kožu, čítajte nám tak, ako my
rozumieme!"
„Dobremáte, pán brat, tak je," zavolá moc hlasov, a •zapisovateľ, pán Štefan Andaházy,
takto začne: „My Karol VL, slávnemu zemianstvu liptovského pozdravenie:
1. Žiadame od slávneho zemianstva, aby šlo pod zástavy pána grófa Hajstera oproti
buričovi Rákocimu, ktorý teraz v spojení s Turci do Sedmohradskej a Uhorskej vtrhol
a ponáhľa sa búriť do horných stolíc milého nám kráľovstva uhorského. Insurekcia táto
má sa čím skorej zísť, lebo preto má zeman tak veľké práva a slobodný je od všetkej dane,
aby bol každú chvíľu za svojho kráľa umierať hotový.
2. Že mnohé vojny s Turci a inými národmi pokladnicu našu vyprázdnili, nakladáme,
aby po niekoľko mesiacov na každý spôsob tritisíc zlatých zloženo bolo.
3. Posielame pána, nám verného Friedricha Vilhelma Böckla, slobodného pána z Cavy,
slávneho pluku Valskehlianskeho kapitána, k vám, dotial v Liptove ostať majúceho,
dokiaľ tieto rozkazy naše vyplnené nebudú. Rozkazujeme spolu, aby sa mu všetka česť
preukazovala; kto by sa mu ale, alebo ktorému z ľudí jeho ublížiť opovážil, upadne do
kráľovskej nemilosti. (KALINčIAK)
2. Tvar druhej osoby pl. vzťahujúci sa na jedného adresáta — vykanie.
Dospelej neznámej alebo dôverne nespriatelenej osobe sa podľa platnej
spoločenskej konvencie u nás vyká. Určitý slovesný tvar vzťahujúci sa na
jedného" adresáta má takú istú podobu, ako keď ho použijeme vo vzťahu
k plurálnemu adresátovi. Rozdiel je len v mennom prísudku a v menných
zložkách zloženého prísudku, ktoré sú v jednotnom čísle. Adresát prehovoru
sa bežne pomenúva vlastným menom alebo apelatívom.
„Kde ste, slečinka," zavolala pani zo dvier a vstúpila dnu. „Nezabudli ste tieto kvety
poliať?" (TIMBAVA) — „Vy sa na mňa hneváte, tetka Verona?" spytujem sa a tuhšie
tisnem čielko do jej kabátika, akoby som ju prítulnosťou chcela obmäkčiť, (FIGULI) —
„Joj, majte rozum, pán Mlynár, nezobudte mi mamičku," prosila so zopnutými rukami.
(j. HBUšOVSKý) — Bača natiahol krídlo vtáčaťa, chytilo ho zobáčikom 7,& prst: „Nerobte,
bolí," chcelo povedať. Na krídelci bola rana, zahojila sa. (ONDBEJOV)
3. Plurál úcty.
0 pluráli úcty hovoríme vtedy, keď hovoriaci označuje staršiu alebo ctenú
osobu menom alebo zámenom tretej osoby pl. v tvare osobného mužského
rodu oni a keď deje, ktorých podmetom je táto osoba, vyslovuje v tvare tretej
osoby množného čísla. Plurál úcty sa môže vzťahovať aj na menný (adjektívny)
prísudok a doplnok a na prívlastkové ukazovacie zámeno. Je to ľudový jazykový
prostriedok, ktorý sa hojne využíva ako charakterizačný prostriedok
v umeleckom štýle.
Plurál úcty nie je totožný s onikam'm. Je často bežný a konvenčné požadovaný tam,
kde sa staršiemu spolubesedníkovi vyká. Naproti tomu v prostredí, v ktorom sa staršiemu
spolubesedníkovi (napríklad rodičom) oniká, často býva plurál úcty neznámy.
[Teliar a Mišo] „Pán farár boli tiež?" „Nie, tí sú doma. Šiel som sám," odpovedá hrdo.
„Tí sa spustia na mňa vo všetkom." „Nuž môžu sa, môžu," lichotí Teliar. (KUKUčíN) —
Jano zahľadel sa na Jerguša: „Nebudú ťa mama hrešiť?" „Nebudú!" (ONDBEJOV) — „Pani
učiteľka odkazujú, že im nemáte čo rozkazovať," pribehne Lašút zadychčaný, (HEčKO) —
516