Slovenská akadémia vied - SAV

Tvar druhej osoby plurálu
Tvar druhej osoby pl. označuje dej vo vete, ktorej podmetom je kolektívny
adresát prehovoru — aspoň dve osoby alebo osobne chápané jednotHviny.
Podmet vety môže zahrňovať alebo len plurálneho adresáta, alebo adresáta
spolu s osobami a osobne chápanými jednotlivinami, ktoré nie sú priamymi
účastníkmi prehovoru. Používa sa bez ohľadu na to, či ide o dialóg s prítomným
alebo neprítomným a predpokladaným adresátom.
1. Základné použitie.
a) Adresát osobný, prítomný.
„Dosť už, chlapci," povedala mama, „nechajte si vodičku aj pre iné dievčatá." (ON­
DBEJOV) — „Veru by sa nebola nazdala, že nám takú zhubu robiť budete — ty i tvoja
dievka." (KUKUčíN)
b) Adresát osobný, neprítomný.
Na štvrtý deň, ked si už myslel, že ho zlosť rozdrapí, dostal list s úradnou pečiatkou,
a ked ho prečítal, zašomral si uspokojené: „No vidíte, predsa ste sa pohli!" (HEčKO)
c) Adresát neosobný — personifikované zvieratá a veci.
„Rysuľka moja, a ty, Rybenka, počuli ste, čo mi vraví vlastná žena, čo mi vernosť
prisahala pred oltárom? Kravičky moje, nemé tváre, uznajte vy: deti mi berú, synov mi už
vzali a ešte mi jedinú dcéru, jediné moje potešenie idú spodkať." (TATABKA) — „Budeš so
mnou večerať?" — „Aha". Sedem zlatých, a večerať! Nemožno. Chodte vy moje hodinky,
choďte! Vysloboďte ma! Ony šli a pätnásť zlatých prišlo. Srdce sa mi rozveselilo, (JE­
SENSKý)
2. Druhá osoba pi. v príhovore k predpokladanému adresátovi.
Takto sa druhá osoba pl. používa pri zainteresúvaní čitateľov (poslucháčov)
o veci, o ktorých sa hovorí. Autor prehovoru sa obracia k predpokladanému
kolektívu adresátov a nepriamo ich vyzýva, privoláva, aby rozmýšľali o veciach,
posudzovali a zažívali ich ako on.
Boli ste vy už v meste Ľanovom? Nio? Nuž tak nepoznáte pani Rafikovú. Ach, to vám
je zvláštna osoba. Dovolte, aby som vám ju predstavil, (JESENSKý) — Nemáte látku na
šaty? Pán Kasanický môže poslúžiť, a k tomu ešte čisto vlnenou. Potrebujete trochu
múčky? Pán Kasanický vám môže dodať za vagón, (PLáVKA) — Len čo vyjdete od Žiliny
k Varínu, vyrastie pred vami mohutný vonioc hôr. (TLAč)
Predpokladaný kolektív čitateľov sa niekedy priamo osloví apelatívnym pomenovaním.
Vmyslite sa len, krasne čitatelky, v postavenie našej krásavice! (KUKUčíN) — Iba, ked
sa pustia do škriepky o behu koni — to už niečo stojí, či prebehne vo vozíku kôň štyridsať
vierst za dve hodiny. Môžete sa poškriepiť i vy, čitatelia, a potom mi odpíšte, čo ste
rozsúdili, my sme nemohli, (TAJOVSKý)
Niekedy sa autor prehovoru emfaticky dovoláva potvrdenia svojej mienky,
postoja a pod. Obracia sa pritom k fiktívnemu kolektívu; rozhorčený alebo
511