Slovenská akadémia vied - SAV

Bože, ešte sa môže porezať! (BYSUDA) — „Ježíš!" nadporučík zavyl od úžasu, keď
videl ako ľahostajne prijímajú jeho kopance, (JAšíK) — Beda, prebeda! Čože chcú s tým
naším Martinom? (VANSOVá) — Krigte-pane! Čo je to? Čo sa to robí? (UBBAN) — Nahý
kričí: Hí-ja, hí-ja — ach, Jezus, Jezus, Maríja! Deti, počujete, tu sú vraj medvede.
(HBONSKý) — Len potom, bože môj, len potom v hore sneh sa na mňa zosype a búši mi
do hlavy, čo som to na vlastnom decku spáchala, (TATABKA) — Kristeježíši, Kristína,
vonku napadlo snehu! (HEčKO) — Ježišmáriajozef ... kde je moje dieťa? (TAJOVSKý)
2. Z předložkových pádov. Podstata vzniku takýchto sekundárnych citosloviec
je taká istá ako pri predchádzajúcej skupine: od použitia vo zvolaní
cez stratu významu a zväčša i cez formálnu deformáciu k citoslovciam.
Ó, majstre, nechoď, nechoď, preboha! Zle prejdeš. (HVIEZDOSLAV) — Pre Pána Boha,
nuž by to bola ozaj pravda? (JEGé) — Pre Kristove rany! ňaníčko, čože to urobili s vami?
(JEGé) — Aaá — a mladý pán, vy ste ešte tu ? Pre pána Jána, čo si myslíte ? (UBBáNEK) —
To nerobte, prepána, (TIMBAVA) — Prepánajána, čo vy tu robíte? (MINáč) — Doparoma,
nedá sa nič robiť, (STODOLA)
Citoslovcia vetného pôvodu
Patria sem rozličné zmeravené vetné konštrukcie, obyčajne pôvodne zaklínacie
formulky alebo kliatby. Niektoré citoslovcia vetného pôvodu sú už natoľko
zdeformované, že sa ich motivácia vetou nepociťuje. Napr. citoslovce
bisťu je zo starého bohu istú, prisahám sa zdeformovalo na prisám, bohu prisahám
na bóhuprisálhám a potom na bohuprisám, bouprisám.
Predieral sa národom na perón. „Pusťte ma, bistu! Ja mám retúrku!" (TAJOVSKý) —
Oj, vrstovníci, bisťuže svetu! budeže mi to za koňa! (SLáDKOVIč) — „Bisťu Bohu," povie
Jerguš a postaví sa s valaškou, „odíďte, lobo začnem rúbat!" (ONDBEJOV) — No bisťubohu!
To nás bude ani mravcov! (p. KBáE) — Ej, čo, bisťuže svetu! — Vidíme, či ujdeme,
či si posedíme! (SLáDKOVTč) — I bistu svete! Vedze ma už i ponúknite z toho mäsa, keď
ste ma prijali! (DOBšINSKý, POVESTI) — „Ej, bisťu dade! Čožo toto budo?" povedali
gazdovia a hľadoli s otvorenými ústami na Lomidreva. (DOBšINSKý, POVESTI) — Keď
mi opasok pekný vezmete, tým na dvoje mi telo přetnete: to nie! — prisám, všetci svätí!
(SLáDKOVIč) — Cyril, prisámvačku, tá plavovláska hen vonia mliekom, (UBBAN) — Dajsamisvetc,
dva hektáre ornoj pôdy, čo má. (LAZABOVá) — To si naľakaná pre ten črep ? —
Nevídali! (BáZUSOVá-MABTáKOVá)
Mnohé z týchto výrazov majú skôr základný charakter častíc. Sú to najmä
slová typu bohuprisám, prisám, prisámvačku, bohuotcu, na moj dtišu, na moj
veru, na moj pravdu. Ich časticový charakter je zrejmý najmä vtedy, ak nie sú
od vety oddelené patizou (pauzami).
či som ti to nezakázal ? Dievča, nodráždi ma, lebo prisámbohu ťa zabijem, (UBBáNEK)
V niektorých situáciách však tieto slová majú zreteľne oitoslovcovú platnosť.
Tú, bohuprisám, už je dobre! (PLáVKA)
Sama pauza nie je dostačujúcim dôkazom citoslovcovej platnosti. Mnohé výrazy,
hoci sú oddelené pauzou, treba hodnotiť ako voľne pričlenené častice, lobo si celkom
zreteľne podržiavajú uisťovací charakter.
825