Slovenská akadémia vied - SAV

(sekundárne) podstatné mená sú príznakovou skupinou. Obidve skupiny sú
otvorené triedy substantiv.
Hranica medzi obidvoma týmito skupinami nie je nepriestupná. Abstraktné
podstatné mená nadobúdajú často zúžený význam a stávajú sa názvami
konkrétnych javov: ministerstvo, úrad, výbor, družstvo, vysvedčenie, písmo ap.
Niektoré substantiva majú potom obidvojaký význam: dohoda, zmluva, účet,
hlásenie, rozkaz, vyznamenanie, služba, kontrola, úloha, odmena, výzdoba,
návšteva, nehnuteľnost, obed, vrchol, východ, svedectvo a i.
Životné a neživotné, osobné a neosobné podstatné mená
S členením podstatných mien na konkrétne a abstraktné (primárne a sekundárne)
prekrýva sa iné ich členenie na životné a neživotné. Toto členenie
spočíva na možnosti podstatných mien tvoriť dvojice názvov podľa prirodzeného
rodu (pohlavia): priateľ — priateľka, lev — levica. Maskulínum v takejto
dvojici je spravidla bezpríznakovým členom, ktorým možno pomenovať
osoby (živé bytosti) bez rozlíšenia pohlavia: občan — občan alebo občianka,
príp. občan aj občianka; občania — občania a občianky (pórov, kapitolu o prirodzenom
rode).
Pre životné podstatné mená je morfologioky príznačné využívanie holého
dativu:
A všetkým štyrom je dobre: Kristíne preto, že zabúda na žiaľ, Markovi preto, že roboty
ubúda, Magdaléne len preto, že tu Marek, tu Kristína pomôžu jej v riadku vyplieť alebo
vyviazať koreň-dva ... a Adámkovi preto, že môže spať, kolko chce a ako chce. (HEčKO)
Neživotné podstatné mená sa nevyznačujú osobitnými pozitívnymi príznakmi.
Životné podstatné mená sa delia ďalej na osobné a neosobné čiže zvieracie.
Osobné podstatné mená sa vyznačujú istými morfologickými príznakmi.
Onomatologicky sa dopĺňajú so zámenami prvej a druhej osoby. Všetko, čo sa
dá pomenovať týmito zámenami, možno pomenovať aj osobnými substantívami.
Pre osobné podstatné mená je typioké ich použitie v oslovení (v malej
miere sa vyskytujú v oslovení aj vlastné mená niektorých zvierat).
Od osobných názvov tvoríme spravidla len privlastňovacie adjektíva (otcov,
matkin, Jankov, Katkin), druhové len výnimočne (člověčí, trpasličí, obrí, babí).
Pri neosobných, aspoň pri apelatívach, je naopak privlastňovacie prídavné
meno obmedzenejšie (psov, volov, sukin, kravin), druhové adjektiva sú od
nich naproti tomu bežné (medvědí, psí, vtáčí).
Životné a neživotné, osobné a neosobné podstatné mená sú otvorené skupiny
substantiv.
Životné a osobné podstatné mená sú v rámci mužského rodu gramaticky priamo vyznačené
osobitnou podobou pádových prípon v A. sg. a pi., v D. a L. sg. a v N. pi.
Názvy mláďat patria medzi životné substantiva.
64