Slovenská akadémia vied - SAV

„čertovská cesta", „čertovský človek" (= odvážny; zlý), „diabolská robota", „diabolský
plán".
V nadávkach sa používa prídavné meno sukin v spojení sukin syn vo význame hnusník,
zloduch; obyčajne vtedy, ked sa charakterizuje reč Rusa alebo ked sa naznačuje
vplyv ruského jazyka.
Ľoša sa vrátil a zadychčané nadával: „Ušli, sukini synovia [žandári]. Niet ich." (MINáč)
Expresívne spojenia do čertovej (bohovej) matere majú význam „preč", „veľmi daleko",
„na neznáme (nedostupné, nebezpečné a pod.) miesto".
[Poručík Klako] je poondiaty oficier, ktorý túto vojnu spískal a ženie chlapov od druhej
batérie až kamsi do bohovej matere, (JAšíK)
Prídavné meno bo&í má v náboženskom štýle aj platnosť privlastňovacieho prídavného
mena, napr.: Boží hrob, Matka božia.
Prídavné mená, ktoré sú odvodené od přivlastňovacích prídavnýoh mien, typu otcovský,
materinský, používajú sa nielen vo význame „majúci vzťah k otcovi", „majúci vzťah
k matke", ale aj v metonymickom význame „starostlivý, láskavý". V takomto pomknutom
význame sa prídavné mená typu otcovský & materinský môžu aj stupňovať.
Privlastňovacie prídavné mená sa používaj ú aj ako súčasť vlastných (zväčša miestnych)
mien, napr. Hurbanova Ves, Šajdíkove Humence, Petrova Lehota, Gregorova Vieska,
Jankov vŕšok, Paľova búda. Prvá časť týchto vlastných mien si zachováva gramatický
ráz přivlastňovacích prídavných mien. Naproti tomu mená typu Kukučínov, Bernolákovo
sasubstantivizovali; prešli k podstatným menám i svojím skloňovaním. Substantivizovali
sa aj mená typu Ábelova; no tie len prešli zo skupiny přivlastňovacích prídavných mien
do skupiny vlastnostných prídavných mien.
Rodinné privlastňovacie prídavné mená
V hovorovom štýle sa od vlastných mien mužského rodu, zriedkavejšie aj
od všeobecných mien zamestnania a podstatného mena sused tvorí príponou
-ovie privlastňovacie prídavné meno, ktoré vyjadruje príznak príslušnosti celej
rodine; má pre všetky rody a pády tú istú podobu, napr.: Danielovie dievka,
Ďanielovie dom, z Danielovie stodoly. Keď sa rodinné privlastňovacie prídavné
meno použije ako označenie dospelej osoby, má ľudový ráz.
Pod Ripaňovie podstenou stojí víetkých osem chlapov, (TIMBAVA) — Pozri, Meran
Žofke Mihálkovie sa zalieča, (KUKUčíN) — Náš Martin s jarým Jankom Zvalovie sediac
dymky nadúvajú. (SLáDKOVIč) — Chlapec chytil ovcu za hrdlo a ukázal mi jej pravé
ucho. Bolo doň dva razy střihnuté. „To je znak Mrázikovie." (KUKUčíN) — V tú chvíľu
išiel popred krčmu pyšný gazda fiilkovie. (TIMRAVA) — „Tak pod k nám za učňa!"
zatlieska naňho Zelka kotlárovie, počerná, maličká, (BáZUS) — Nevidno ani susedovio
strechy ani starej hrušky, čo sa vykláňa ponad potok na cestu, (ITOULI) — Števko (nakukne):
Kalinovie idú k nám. (TAJOVSKý)
Výrazný ľudový ráz majú rodinné privlastňovacie prídavné mená utvorené príponami
•oje, -eje, -e, ktoré sú variantmi prípony -ovie.
„Tu sú tetka Krutišoje svedkom, že som len Anču Sovdoje chcel." (TIMBAVA) — „Pekné
si kúpil," mieni prístavok Likoje, ten z druhej dediny přišlý, (TIMBAVA) — „Toť aj Ondro
Krnáče, aj Beta Vráblo — a koľkí — vzali aj dnes chlebíka .. ." (TAJOVSKý) — Čožo jo
rielitáreje Katuša vari nie poriadno dievča? (TAJOVSKý) — Ja ti dám radu, chod za
Kováčeje Janka, (CZAMBEL, BOZPBáVKV)
221